Milovník atletiky, nateraz budem hovoriť teda hlavne o tej ženskej, ktorému okrem kalokagaticky nadupaných tiel šprintérok na Olympijských hrách v Londýne 2012 neujdú ani iné, podstatnejšie detaily, si nemôže nevšimnúťjeden z tých jednoznačne najzaujímavejších – rozdiel medzi tu, na olympijskom štadióne dosahovanými výkonmi, časmi, či výsledkami predstaviteliek nežného pohlavia, a príslušnými svetovými rekordmi ich predchodkýň v jednotlivých disciplínach, údaje o ktorých môže pozornýdivák vidieť v správnom okamihu na správnom mieste obrazovky…Nuž…
Sobotňajších 100m, víťazná Shelly-Ann Fraser-Pryceová, a čas 10.75s, takmer štvrtinu sekundy za svetovým rekordom božskej Florence Griffith-Joynerovej, nedeľňajších 400m, rozdiel víťazky a svetového rekordu 2 sekundy, či tohtoročný víťazný čas Tirunesh Dibabaovej na 10,000m temer o minútu za najlepším časom histórie ženskej atletiky vás nepriamo či ihneď privádzajú k myšlienke, že niektoré jej svetové rekordy sú tu ozaj na to, aby boli prelomené, iné však na to, aby najskôr ťukali na bránu nesmrteľnosti. „Sú večné,“ vraví Werner Franke, nemecký profesor a expert na doping. A na otázku prečo, jednoducho dodáva – „Sú príliš dobré…“
Bez ohľadu na to, či v pomyselnom područí Frankeových odpovedí dáte prednosť prezumpcii neviny, špekuláciám, alebo večnému taju, každému je dnes jasné, že v časoch všestranného boja Východu proti Západu sa diali veci často aj podľa známeho Ak chceš byť úspešný, drž sa 2 pravidiel: 1. nikdy nepovedz všetko čo vieš. Od roku 1993 nebol v žiadnej zo ženských disciplín /okrem behu na 400m cez prekážky/ prekonaný ani jeden z rekordov v behoch od 100 až do 1500m, podobne v behu na 3000m a 10 000m, a jediný najlepší svetový výkon dnes nájdete iba v relatívne novej olympijskej disciplíne 5000m steeplechase.
V r.1988 beží Američanka Flo Griffith-Joynerová rekordné časy na 100 i 200m, a jej 10.49s a 21.34s sú pre dnešné bežkyne métou podobnou tej z ríše mojich, ako urobiť Phelpsa motýlikom v bazéne. Najbližší, alebo ak chcete, najrýchlejší čas na 100m od spomínaných čias americkej krásavice s nezabudnuteľnými, a vždy inými nechtami, je 10.64s /100m/ a 21.69s /200m/, a keď čo i len laicky zvážite všadeprítomný pokrok, moderné metódy tréningu, a prirodzenú evolúciu športovej výkonnosti, nechcete uveriť, že žiadna z po Flo-Jo priševších atlétok sa ku jej kozmickým časom ani len nepriblížila. Dopingová kontrola nikdy nedopadla u čiernej bežkyne pozitívne, a svoju nevinu hlásala táto až do dňa svojej smrti – mala 38, a stalo sa tak pred 14-mi rokmi. Aká bola ale Flo-Jo v r.1987 a v r.1988 podľa jej blízkych a najlepšie veciznalých? Okrem jednoznačného a výrazného zlepšenia výkonnosti prišla /ne/badane i viditeľná zmena jej postavy, a to za neuveriteľne krátky čas, zmena, ktorú aj Carl Lewis popisuje v svojej autobiografii /príprava amerických šprintérov na olympiádu v Soule/, ako tak rýchlu, že i „sama imaginácia by mala problém s vysvetľovaním“. Povrazy svalov sprevádzala aj zmena hĺbky hlasu, časoví boháči si akiste skúsia nájsť jej interview pre BBC z r.1984, a porovnajú ho s tým o 4 roky neskôr. / Victor Conte, zakladateľ slávneho kalifornského laboratória BALCO odhaduje, že doping dokáže zlepšiť prirodzene najlepší možný čas šprintéra o 0.2, u ženy dokonca o 0.4 sekundy/.
Spomeniete si na meno Marita Kochová? 6.októbra 1985 dobýja východná Nemka na pretekoch v Canberre víťazstvo v behu 400m, a svet je do nema omráčený časom 47.6 sek, ktorý keď dnes váš syn porovná s nedeľňajším výkonom zlatej Sanyi Richards-Rossovej /49.55s/, alebo druhej Christine Ohuruogu /49.70s/, nemôže sa uštipačne neopýtať vašich šedín, či mal meter aj pred 30-mi rokmi 100 centimetrov. Kochová taktiež, a dodnes popiera akýkoľvek doping, no nemilosrdné záznamy tajnej polície kedysi východného Nemecka hovoria jasne o priam sypaní steroidov u mužov i žien /u žien výrazne vyšších dávok/, konkrétne napr. turinabolu. /Doping Dokumente, 1991/. Prípad guliarky a majsterky Európy v tejto disciplíne z r.1986, Heidi Kriegerovej, ktorej od jej 16-ich rokov pre ňu nevedomky podávali porcie, len pre porovnanie, presahujúce napríklad aj tie, ktoré užíval Ben Johnson predtým, ako získal zlato na 100m v r.1988, guliarky, u ktorej v čase, keď mala 18 už jasne dominovali mužské povahové črty, aj takmer všetky im príslúchajúce charakteristiky, operačne nakoniec v r.1997 končiacej pod nožmi a dnes nosiacej meno Andreas Krieger, je doteraz, a nielen pre súčasníka, priam od hlavy po päty paralyzujúcim škandálom . /Viď „Heidi Krieger Medal“ /
Testy atlétov na ľudský rastový hormón začínajú až v r.1985, 2 roky potom, ako „naša“ Jarmila Kratochvilová zabehne 800 m v doteraz najbradatejšom rekorde vo svete atletiky vôbec – čas 1:53.28 je furt a stále takmer o 3 sekundy /!/ lepší, ako druhý doteraz na tejto vzdialenosti najrýchlejší Kelly Holmesovej. Ani Kratochvilová nikdy nebola pozitívne testovaná na doping, doteraz tvrdí, že bola v časoch najväčšej slávy čistá, no jej premužnelá muskulatúra dozaista knokautovala športový svet len o málo menej ako skutočnosť, že svetový rekord zabehla v svojom druhom /?/ vystúpení v danej disciplíne, a vo veku 32 rokov.
90-te roky prinášajú vo všetkých smeroch metúcu vlnu atlétov z Číny. Armáda despotického Ma Junrena zaznamenáva nové, neuveriteľné časy, všetko väčšinou na dlhších bežeckých tratiach – v r. 1993 beží Qu Yunxia 1500m v dodnes platnom rekorde 3:50.96, pričom znova, druhý najrýchlejší čas od r.2000 v tejto disciplíne nájdete pri 3:55.33, a len pre porovnanie, nukleárne nohy dvojnásobnej olympijskej víťazky Holmesovej zatiaľ tiež dali 1500m „iba“ za 3:57.9. Ma tvrdil, že výkony jeho atlétok spočívajú v pití korytnačej krvi, pravda sa dnes už ale dokázateľne skrývala v dobre známom erytropoetine, známom ako EPO. A ešte jedna zázračnica z tábora Ma´s Army – Wang Junxia, ktorej výkony na 3 000m a 10 000m z r.1993 dodnes kraľujú atletickým vitrínam /Rekordy v skoku do výšky, do diaľky, hode diskom a vo vrhu guľou datujú 80-te roky, a držia ich športovkyne z východného bloku/.
Vedecký pokrok dneška už vylučuje u žien akékoľvek zakázané používanie mužských rastových hormónov, a i keď sa vždy nájdu tí, ktorí podvádzajú a podvádzať budú, zakázané prostriedky súčasnosti sa už v enormnosti svojej sily zďaleka nemôžu rovnať tým z 80-tych rokov /americká šprintérka Marion Jones užívala napr. steroid známy ako ‚the clear‘ — tetrahydrogestrinon, no tento evidentne nestačil na výkony Flo-Jo /.
Veronica Campbell-Brownová, ktorá v Londýne obhajuje svoj olympijský titul na 200m, nedávno povedala : „Mužskému šprintu sa venuje väčšia pozornosť len preto, že rekordy na 100, či 200m sú stále dosiahnuteľné“. Len pre zaujímavosť, najrýchlejší čas Jamajčanky na 200m činí 21.74s, presne 0.4 sekundy za Flo-Jo.
Nič nikdy nebolo, a ani nebude dokonalé, a aj jazvu z čias „chemických dám“ dozaista spatria na tvári /ženskej/ atletiky raz aj tí, čo prídu po nás, na druhej strane ale je jej súčasný, možno „menej kvalitný“ make-up dobrým prísľubom, že ten jej v budúcnosti ostane už len prirodzene pôvabný, a večne šarmantno-nezmazateľný zároveň. Atletika má predsa vždy patriť kráľovnám…
