Moja cesta za veľkými svalmi a obrovskou silou sa začala asi keď som mal 12 rokov. Približne vtedy nás s bratom začala fascinovať svalnatá postava a ohromná sila nášho dedka.
Asi ako každé dieťa, aj my sme mali problém s niektorými receptami našej mamy a babky. No v tomto veku na nás už začala platiť jedna čarovná formulka: „ Z toho vám narastú svaly, pozrite sa na dedka ako mu chutí!“. Postupne sme začali jesť všetko, a čím viac nám to nechutilo, tým skôr sme to spratali z taniera. Kuracie sme mali vždy radi, ale dedko jedol aj chrupky. Nemohli sme predsa zaostávať. Po jablkách a hruškách po nás nezostal ani ohryzok. Nič nás vtedy nemotivovalo viac ako dedkove svaly.
Každé letné prázdniny sme trávili s rodičmi, starými rodičmi a prababkou na dedovej chate neďaleko Košíc. Určite vás neprekvapí, že nám tiež prezradili ďalšiu veľkú pravdu – ak budeme pracovať v záhrade ako dedko, tak budeme mať aj svaly a silu ako on. Veľmi radi sme mu pomáhali s rýľovaním, okopávaním, sadením i polievaním. Denne sme mu naťahali zo studne aj tri plné vane vody. Boli to skvelé tréningy, aj keď sme to tak vôbec nevnímali.
Keď sme s bratom postupne videli filmy ako Barbar Conan a Terminator s veľkým Arniem, či Ramba so Slyom, bolo rozhodnuté. Medzi jabloň a hrušku pribudla hrazda. Zhyby na úzko, na široko, podhmatom i nadhmatom – začala sa drina. Dlho sme nedali dopustiť ani na našu kovovú tyč, ktorá nám poslúžila pri bicepsových zdvihoch, pulloveri, tlakoch na ramená a benchpresse. Samozrejme, názvy cvikov a ani ich prínos sme vôbec nepoznali. Celé to šlo tak nejak intuitívne. Avšak, už v ôsmej triede na základnej škole bolo vidieť rozdiel. Výsledok v armwrestlingu – neporaziteľný. Páčilo sa mi, ako sa ma všetci snažili pretlačiť a ako sa to nepodarilo ani vyšším a ťažším chlapcom. Aby to tak aj ostalo, chcel som na sebe začať skutočne makať.
Otec nás preto vzal k vzdialenej rodine, ku chlapcovi, o ktorom vedel, že sa seriózne venuje kulturistike. Ten nás milo prijal, previedol nás po svojej domácej posilňovni, vďačne nám ukázal svoje fotky aj súťažné úspechy a len veľmi v skratke nám vysvetlil ako začať. Práve keď nás dostatočne motivoval a my sme sa už nevedeli dočkať, kedy začneme, dodal niečo, čo sme vôbec nechceli počuť. K činkám vraj môžeme pričuchnúť najskôr až keď budeme mať 15 rokov. Chýbalo mi ešte pol roka. Dlhých to 6 mesiacov. Keď sa s nami lúčil, podal nám jednu starú ruskú knihu o kulturistike. Tá sa stala mojou bibliou.
Celý ten polrok som ju študoval odpredu i odzadu. Od otca som si zobral organizér a do neho som si deň po dni naplánoval celý rok tréningu podľa zásad popísaných v biblii. Cviky boli zamerané na domáce cvičenie, trénovali sme prevažne v maminej kuchyni. Rôzne rozloženia stoličiek kvôli klikom robili mame určite radosť. Susedov ani nespomínam. Takýmto spôsobom nás podporovali takmer dva roky. A čo bolo potom? Potom sme boli kruto vyhostení. Chválabohu! Konečne sme mohli chodiť do naozajstnej posilňovne. Fitcentrum Šport na Protifašistických bojovníkov v Košiciach – skratka Plaváreň – naše útočisko, ihrisko a druhý domov v jednom. Naša prvá posilka.
Odvtedy prešlo 10 rokov, vystriedal som mnoho fitiek a niekoľkokrát som musel z rôznych dôvodov prestať cvičiť. Vždy som sa však vrátil k svojmu športu tak rýchlo ako sa dalo. Vlastne, kulturistika nie je šport, je to životný štýl. A ja svoj život nechcem žiť inak. Teraz prezradím niečo ja vám. Čím dlhšie cvičíte, tým viac vás činky priťahujú. Akoby sa z nich časom stával čoraz silnejší magnet, zatiaľčo z vás sa stáva človek tvrdý ako železo.
Posilňovňa mi dala silné a zdravé telo, zdravé sebavedomie, disciplínu, silnú vôľu, veľa dobrých kamarátov, 10 krásnych rokov a prácu, ktorá mi je koníčkom – volám sa Števo, som osobný tréner a posilňovňa mi dala veľa!
Autor: Števo Pilc
