V čase rozhovoru bol Roman dvojnásobným majstrom SR vo volejbale, reprezentantom Slovenska a víťazom Európskej ligy 2008. Čerstvé skúsenosti tohto rodeného športového srdciara pripravuje BROsport už čoskoro…
Odmalička ste chceli byť športovcom? Ak nie, čím ste chceli byť?
Najprv som chcel byť Winnetou alebo Old Shatterhand. Ale Winnetou v poslednej časti zomrel, tak potom už radšej len jeho „bílý bratr“ :). No asi od 10 rokov som už chcel byť športovcom. Mal som v tom až neuveriteľne skoro jasno a už od tohto nízkeho veku som si za týmto mojim cieľom išiel. Myslím, že bez toho by som to nedotiahol pri mojom somatotype a predispozíciách ani zďaleka tak ďaleko. Aspoň pri volejbale určite nie.
Kto Vás viedol k športu?
Ako u drvivej väčšiny detí, aj u mňa riadili moje prvé kroky rodičia. Otec bol bývalým výkonnostným športovcom a tak je asi zbytočné polemizovať o tom, kto ma k športu doviedol. Dodnes je mojim najväčším fanúšikom i kritikom.
Prečo hráte práve volejbal?
To, že som skončil práve pri tejto loptovej hre, je zhoda okolností. Venoval som sa viacerým športom a prakticky všetky mi išli. Výkonnostne som začal s volejbalom relatívne dosť neskoro, až keď som mal 17 rokov. Rozhodli momentálne podmienky a možnosti a v neposlednom rade sa vytvorila skvelá partia chalanov, ktorá bola volejbalom doslova sfanatizovaná. To ma pri tomto športe zrejme definitívne udržalo.
Aký máte vzťah s bratom? Bola, resp. je medzi vami rivalita?
Zaujímavá otázka. Myslím, že čím ďalej tým lepší. V detstve sme boli príliš často súpermi na to, aby sme spolu vychádzali bratsky. Boli sme veľmi súťaživí a pretekali sme sa skutočne vo všetkom. Čokoľvek sme práve robili, vytvorili sme z toho súťaž a len jeden mohol vyhrať. Permanentne sme sa preto hádali a skúšali všetky triky ako poraziť toho druhého. Od malička bola potom pre mňa len jedna ťažšia vec ako hrať proti bratovi, a to hrať s ním :). Toto všetko sa samozrejme prenášalo do našich vzťahov. A keďže celý náš spoločne strávený čas sa točil okolo súťaží, viete si to iste predstaviť. Práve takýto vzťah s bratom však zo mňa spravil krvilačnú šelmu hladnú po víťazstvách, ktorá sa nikdy nevzdá. Dnes je situácia celkom iná. Bez neustáleho súťaženia. Aj príležitostný vzájomný šport už berieme trošku inak. Som veľmi rád, že mám svojho brata.
Čo máte vyštudované? Ak by ste neboli športovcom čím by ste boli?
Vyštudoval som rovnako ako môj otec i brat magisterské štúdium s aprobáciou telesná výchova – nemecký jazyk. O rok budem mať 30 a stále častejšie sa zamýšľam, čo bude potom. Jedna vec je mi v tomto smere jasná. Svetská sláva – poľná tráva. Budem začínať od nuly. Pokiaľ neostanem pri volejbale v inej funkcii, čo vôbec nevylučujem. Mám kladný vzťah k učeniu. Rád niekomu niečo vysvetľujem, učím ho, pokiaľ to ale sám chce. Čo sa týka môjho presvedčenia ísť učiť, práve toto je na školách pre mňa dosť veľký a zásadný problém. Opäť zrejme rozhodnú momentálne okolnosti a situácia.
Aký je to pocit byť dvojnásobným majstrom SR?
Nevravel by som o nejakom zvláštnom pocite. Tie intenzívne pocity priamo po ich získaní boli skvelé, ale s odstupom času to vnímam už len ako potvrdenie istých kvalít a snaženia. Život ide ďalej a tie tituly sú za kvality z rokov minulých. Súčasné kvality musím opäť v podstate nanovo dokazovať. Z minulosti sa večne žiť rozhodne nedá. Osobne si viac ako tituly cením pozvánku do slovenskej reprezentácie. To je ďalší stupeň ohodnotenia mojej práce a snaženia. Napriek tomu by som tituly za reprezentáciu nevymenil. Tie sú totižto stelesnením toho, prečo to všetko robím . Krásneho divadla, prepojenia vlastných emócií s emóciami divákov. Minimálne v tej chvíli dávate ľuďom mesta, ktoré reprezentujete, silný pocit patriotizmu a hrdosti. A keď vám za to ľudia poďakujú aj mimo palubovky niekde v meste, tak až toto je skutočne výborný pocit.
Ako kapitán mužstva ste prísny na svojich spoluhráčov?
Podľa toho, čo kto chápe za prísnosť. Je učiteľ prísny, ak vyžaduje, aby ste ovládali prebratú látku a dá vám zlú známku, keď to neviete? Alebo len vyžaduje plnenie si istých povinností? Ja musím tiež dbať na to, aby sa robilo čo sa robiť má, musím dbať na isté dodržiavanie disciplíny, ale i sám musím ísť príkladom. Čím inteligentnejších spoluhráčov máte, tým sú takéto veci samozrejmejšie a jednoduchšie. Ten opačný prípad ma dosť vyčerpáva a je aj mne často nepríjemný, ale niekedy musím byť skrátka tvrdý. Na každého však platí niečo iné. Je umenie rozlišovať a uplatňovať u každého iný prístup. O to sa snažím.
Ako motivujete svojich spoluhráčov?
V prvom rade by mali byť motivovaní vlastnou činnosťou sami. Nie sú to žiadne deti, mali by vedieť výsledok svojej činnosti. Nie je to žiaden záujmový krúžok, sú to profesionálni hráči a sú za to platení. Ako tréner by som robil možno niektoré veci inak. Ako kapitán mám tiež len svoje obmedzené možnosti, ale osobným pohovorom a vysvetlením istých vecí sa dá mnohokrát veľa dosiahnuť a nasmerovať správnym smerom. Opäť je však dôležité vedieť, čo na koho platí.
Tohto roku ste skončili strieborný. Ste spokojný so svojim výkonom? V čom nastala chyba (ak nastala)?
Neobhájili sme majstrovský titul, napriek tomu, že sme boli podľa mňa kvalitnejším, aj keď menej vyzretým mužstvom, ako družstvo súpera. Celú finálovú sériu považujem napriek najtesnejšej možnej prehre 3:4 na zápasy z nášho pohľadu za nezvládnutú. Vnútorne v nej však mám úplne jasno, a preto sa ňou viac nezaoberám. Príčiny si nechám pre seba alebo pre istý okruh ľudí. Nie som v pozícii, ktorá by mi umožňovala verejne hodnotiť pôsobenie nášho mužstva.
Aké sú vaše plány po skončení aktívnej kariéry? Plánujete si založiť rodinu?
Rád by som sa venoval trénerskej práci. Napriek tomu mám silný vzťah k rodine a plánujem si aj tú vlastnú. Trénerský život na špičkovej úrovni sa však len veľmi ťažko dá skĺbiť s harmonickým rodinným životom. Preto si myslím, že u mňa zvíťazí rodinné cítenie. Alebo budem ako vždy optimista a veriť v to, že výnimka predsa len potvrdí pravidlo a mne sa to do istej miery skĺbiť podarí.
Roman, želáme pohodu a dobré zdravie, a tešíme sa na nové skúsenosti a zážitky už v ďalšom príspevku…!
