Diuretiká? Stimulanty? Anabolické steroidy? Všetko archaizmy pre dinosaurov. Naša civilizácia rieši inú, blížiacu sa, a dnes už jasne neodvrátiteľnú skutočnosť, a toť aký postoj zaujať k problematike zvyšovania výkonnosti športovcov skrz fascinujúci zázrak zvaný genetická modifikácia. IGF-1? Repoxygen? PPAR-delta? Slovník cudzích slov? Vitajte v svete genetického dopingu, priatelia …
„Doping ako taký vôbec nie je proti duchu športu, práve naopak. Snaha zlepšovať sa je predsa jeho absolútnou podstatou…“ Samým kacírstvom zaváňajúce slová Juliana Savulesca, profesora etiky na univerzite v Oxforde, ktoré ste si presne ako ja, a možno aj pre istotu prečítali ešte dvakrát, zďaleka ale nie sú v zástupoch vedcov a odborníkov na danú problematiku jediné. Andy Miah, autor knihy Geneticky modifikovaní športovci a profesor etiky a nových technológií na Západoškótskej univerzite, jednoznačne zdieľa Savulescov názor, a dodáva, že budúcnosť športu tkvie zaručene v génovom dopingu a prenose génov. A že je to podvod? Kdeže. Len /s/prostý názor Svetovej antidopingovej agentúry (WADA).
Takže jednoducho. Génový doping. Magické látky vytvárané na objednávku kdesi v ilegálnych laboratóriách? Alchýmia mystérie? Sci-fi z filmov? Ani nie. Génový doping vychádza z tzv. génovej terapie chorôb spôsobených určitou mutáciou génu, chorôb inak nevyliečiteľných štandardnými lekárskymi postupmi. Pre nás laikov ide teda o jasnú snahu pomôcť ľudstvu v jeho možnom utrpení, ako tomu ale vždy bolo, a vždy aj bude – spomeňte si čo len na takého Nobela – nové, skusmé kroky človečenstva do neznámej, všetkými akiste dúfajúc ružovejšej budúcnosti, aj tu tvrdo a nekompromisne odkrývajú svoju „odvrátenú“ tvár – génová terapia tzv. vrodených svalových dystrofií môže mať totiž vysoko potenciálne a priame možnosti zneužitia napríklad aj v športe. Jej ciele sú jasné – zvýšiť tvorbu erytropoetínu, čiže atlétovu vytrvalosť, a stimulovať rastový faktor svalu – silu a rýchlosť.
Pred olympijskými hrami v Pekingu ponúka čínsky plavecký tréner /za 24 tisíc dolárov/ terapiu zahŕňajúcu 40 miliónov kmeňových buniek plus rastové hormóny na posilnenie funkcie pľúc, primerane šokujúc svet i športových lekárov – účinky týchto látok na organizmus totiž doteraz nie sú celkom známe, a riziko siaha tisícky kilometrov za naše najhalucinogénnejšie predstavy – napriek všetkému cestuje ale do Číny za genetickým dopingom, dostupným tak v nemocniciach, ako aj na súkromných klinikách, nemalá hŕstka ambicióznych odvážlivcov ochotná riskovať doslova všetko. Čo myslíte, KTO dnes vie, koľkí z nich v Pekingu nakoniec súťažili?
Proteín IGF-1 /podporujúci rast svalstva/, podľa časopisu Wired používaný športovcami už od 90-tych rokov, nebol príliš účinný, a či už hltanie, alebo injekcie mali slabý, a ak nejaký, tak len krátkodobý efekt, vedci na Pennsylvánskej univerzite tak skúšajú podať laboratórnym myšiam tento čarodejný gén prostredníctvom neškodného vírusu, a zvýšiť tak ich silu o 30 až 40 percent. Výsledok ? Teší i mrazí zároveň. Myšky vydržia so svojou schwarzeneggerovskou silou až do staroby, a zvedavý sa opäť spýta, či bude raz Svetová antidopingová agentúra požadovať od testovaných atlétov okrem vzorky moču, krvi aj tú zo svalového tkaniva. Z pohľadu športovcov môže byť prekážkou k užívaniu génového dopingu to, že organizmus si voči vírusom vytvára prirodzený obranný mechanizmus, implantácia týmto spôsobom nie je teda zatiaľ veľmi praktická, tí mladší ale asi konečne začínajú naozaj chápať, že oná „odporná“ chémia, či biológia zo školských lavíc tu už zďaleka nie je len o číslach 1 až 5, skôr o omračujúco nedoziernych možnostiach priepastných mystérií ich/našej? budúcnosti…
Zbierku potenciálne zázračných spôsobov zvýšenia výkonnosti človeka dopĺňa ďalší gén, ktorý je nositeľom kódu pre proteín PPAR-delta, spaľujúceho tuky. Laboratórne hlodavce dokážu po jeho vstreknutí zabehnúť dvakrát takú vzdialenosť ako predtým, pričom paradoxom je, že samotný začiatok experimentov s PPAR deltou spočíval v snahe bojovať proti obezite a cukrovke. Povedzte, KTORÝ športovec, či čo i len trocha kyprá teta z kuchyne ho neskúsia, keď bude raz vo všetkých smeroch a preukázateľne dokázaná jeho účinnosť, a hlavne bezpečnosť ? /Že to bude drahé? Joking ?…/
Repoxygen je látka obohacujúca hostiteľovu DNA o gén, podporujúci produkciu erytropoetínu (EPO, hormón zvyšujúci tvorbu červených krviniek), a bola vyvinutá skrz dávnu snahu človeka poraziť jeho problémy s chudokrvnosťou. Zázrak „R“ nebol ale NIKDY uvedený na trh, dnes ho teda dostanete iba ak na tom čiernej farby, alebo si ho jednoducho vyrobíte – patent i všetky výskumné dáta boli dávno zverejnené, zavŕtajte sa na pár rokov do laboratória, a svätý dopingový grál máte nadosah. Aj so všetkým rizikom, samozrejme …
Ako už horeuvedené súc, hlasy za legalizáciu génového dopingu už dávno nie sú ani zďaleka ojedinelé. H. Lee Sweeney z Pennsylvánskej univerzity si je istý, že génová terapia sa v podstate nebude dať zakázať, pretože športovcom by sa tak uprel štandard zdravotnej starostlivosti, ktorý majú ostatní. A AK bude génová terapia v budúcnosti ozaj bežne prístupná, a dieťa „geneticky modifikovaného“ človeka sa bude chcieť stať športovcom, apriori mu to zakážu, pretože bude zvýhodnené oproti ostatným? Veď aj dnešní špičkoví športovci sú vlastne podobne geneticky zvýhodnení, akurát bez vonkajšieho zásahu. Uf, ako sa vraví, otázky ľahké, kam ale zájsť pre odpoveď. Jedno je isté. WADA už dnes prehráva svoj boj s tradičným dopingom, a veľa šancí nebude mať ani proti jeho vyššej forme.
Áno, génová terapia ponúka úžasné možnosti liečby mnohých chorôb, pre športový svet však iste ostáva varujúcou hrozbou, nechávajúcou ho na zreteľných pochybách, aké obludné následky na organizmus môže /raz možno aj neodborná?/ manipulácia s génmi priniesť. Génový doping má už dnes mnoho tvárí, a i keď sa vo všeobecnosti síce predpokladá, že tak ako sa časom podarilo identifikovať napríklad syntetický EPO, ani vstreknutými génmi vyprodukovaná látka nezostane v budúcnosti utajená, budem radšej súhlasiť s Willi Heepeom, jedným zo špičkových športových lekárov, ktorý pre CNN kedysi povedal : „Cielená aplikácia génovej „terapie“ v športe znamená vlastne to, že vaše telo sa bude dopovať samo. Ak k tomu dôjde, ľudské monštrum sa raz stane realitou…“
Ideál je v nás samých, prekážky k jeho dosiahnutiu tiež. Vo chvíli, keď vedci dostanú génovú terapiu na úroveň bezpečnú pre ktoréhokoľvek pacienta, sa celá naša športová planéta, šmýkajúc sa na klzkom ľade etiky, samotnej civilizácie i človečenstva na hrane svojich vlastných limít zároveň opýta : Čo ešte je, a čo už nie FAIR PLAY ???
