TAMARA GMITTEROVÁ … A prekopala sa až do Číny …

Viem, tento nadpis  je tak trochu zavádzajúci a skôr by sa hodil ako nejaký príspevok do kriminovín v súvislosti s tajnou chodbou a pašovaním niečoho zakázaného. Ale ak k tomu dodám, že ide o 14-ročného človiečika, ktorý ešte len stojí na prahu dospeláckosti a obzerá sa vôkol, kam a ako v živote vykročiť, budete mať v tom hneď jasnejšie.

Chcem vám vyrozprávať krátky (veď za 14 rokov sa toho skutočne nedá stihnúť až tak veľa) príbeh dievčiny, pri kolíske ktorej museli zrejme stáť tri sudičky, aby každá z nich povedala jedno slovo: „Futbal. Futbal. A do tretice futbal.“

Inak si totiž neviem vysvetliť skutočnosť, že malé dieťa, ktoré len čo začne chodiť tak, že dokáže prejsť súvislých pár krokov, sa začne kamarátiť najviac s loptou. Kým ostatné dievčatá sa hrali na „ocka a mamičku“ a „na kuchynku“, Tamara sa spolu s otcom, ktorý je vášnivým futbalistom a hokejistom, hrala najčastejšie „na futbal“.

Bol to teda otec Marcel, ktorý ju zasvätil do tajov tak krásneho športu, akým futbal bezpochyby je. Rýchlosť, obratnosť, schopnosť udržať loptu, zaútočiť v pravej chvíli sa učila už ako škôlkarka na rodinnom dvore.

Nástup do prvého ročníka ale znamenal stres, keďže ju rodičia priviedli do športovej prípravky futbalového klubu Partizán Bardejov. Nik nečakal, že Tamaru to bude stáť mnoho sĺz. Veď futbal milovala. A ako sama povedala: „Áno, futbal som milovala, ale je iné hrať doma s partiou a úplne niečo iné bolo prísť medzi cudzích chlapcov ako jediné dievča. Bolo to ťažké.“ Ako ďalej zaspomínala, chlapci jej nič neodpustili ani nedarovali. Ak si „len“ dievča a predsa chceš hrať rovnocenný futbal s nami, tak pridaj. A Tamara veru nezaháľala. Chcela dokázať sebe aj im, že má na to, aby bola ich rovnocennou partnerkou i súperkou na ihrisku. Najprv boli dôkazom toho len modriny od kopancov, ktoré sa jej ušli rovnako ako všetkým chlapcom. Až postupne začali prichádzať aj slová uznania. A to bolo tou hnacou silou, ktorú sudičky možno ani nestihli dať do vienka, ale našla ho v sebe tým, aká je.

Keď sa vo veku 13 rokov dostala ako náhradníčka do slovenskej reprezentácie, videla som na nej, že ju mrzí to „len“ náhradníčka. Netrvalo dlho a prišla kvalifikácia na Olympijské hry mládeže 2014. Tamara nastupuje ako členka tímu, ktorý vo Švajčiarsku zdoláva Rumunsko 7:2 a Azerbajdžan výsledkom 1:0. Podarilo sa a Tamara so svojím tímom WU15 cestuje v auguste do Číny na OH mládeže 2014. Keď som sa jej nedávno opýtala, ako si spomína na onú nedávnu udalosť, len sa pousmiala a potvrdila, že si nevedela dosť dobre vysvetliť všetky tie pocity pred finálovým zápasom. Strach, zodpovednosť, ale aj hrdosť a zvláštny pocit z veľkoleposti podujatia, ktoré ešte v živote nezažila.

Okrem spomínaného úspechu je Tamara dnes už zároveň reprezentantkou slovenskej reprezentácie do 17 rokov. Ani snáď netreba dodávať, ako jej všetci veľmi držíme palce. Zaslúži si to. Dnes už áno.

Prečo dodávam dnes už áno?

Aby som veci uviedla na pravú mieru, som jej triednou učiteľkou a spoznala som ju ako desaťročnú.  Vtedy to bol malý hašterivý drobec, ktorý rád zapáral, občas vedel vytočiť vyučujúcich a ja som „žehlila“, čo sa „vyžehliť“ ako-tak dalo. Dnes je ale všetko inak. Vyrástol z nej skvelý mladý človek, mladá a krásna dievčina, ktorá odhodila gumičky do vlasov, aby už konečne nevyzerala ako chlapčisko (dnes tak vyzerá už len na ihrisku). Váži si tých, ktorí ju objavili, podporovali, rozvíjali a naďalej rozvíjajú. Len čas a ona sama ukážu, čo bude ďalej.

V prvom rade totiž naďalej zostáva žiačkou 8. ročníka, ktorá je dôsledná aj pri plnení školských povinností a futbalový talent jej neubral nič zo šikovnosti. Vysvedčenie bez jedinej dvojky si musí vybojovať sama, bez ohľadu na jej už rozbiehajúcu sa kariéru.

Želáme jej teda, nech vo futbale i v živote zdoláva poľahky každú prekážku a nech ju úspechy posúvajú vždy k vyšším métam.

 Autor: Janette