A RIEKA TEČIE…

Je nádherná, ani veľká, ani malá, taká akurát. Čistá a vzrušujúca. Potichu sa zakrádam bližšie k nej, hodím prvýkrát, druhýkrát, tretíkrát… A je tam !!! Srdce mi bije ostošesť… Už je na dosah…A máááám ju !!! Je skvostná, trblietavá, tichá –  zároveň ja kričím od šťastia ako malý chlapec. V krásnej vode, krásna ryba – lipeň tymiánový. Je to skvost našich vôd, stále ale zriedkavejšie sa vyskytujúci. Možno aj preto, lebo je chutnejší ako  pstruh…

Áno, rybačka je vzrušujúca, nádherná, očarujúca –  upokojí vaše duchovno z uponáhľaného sveta a dáva aj fyzickú kondíciu. Dáva radosť a vnútorný odpočinok od denného stresu, telefonovania, mailovania… Ak sa vyberiem na moju obľúbenú rieku Poprad a muškárim celý deň, únava z chodenia v zurčiacej rieke a jej prúdoch sa rovná výstupu na niektorý z končiarov Tatier. O výbornej rybárskej partii kamarátov, a častokrát aj môjho syna, ani hovoriť nemusím, je to proste fantázia. Mnohokrát aj v zlom počasí – aj keď pre rybára nikdy nie je zlé počasie, len ste zle oblečení :). Isto však platí, že – „Čas je veru krajší, keď je nebo belasé.“

Začínal som asi ako 6-7 ročný , keď som na móle priehrady Domaša „nahadzoval“ malým rybkám na háčik napichnuté zemiakové lupienky (také biele, fajné, možno si z detstva spomeniete :)). Jasné, že pokiaľ bol lupienok na háčiku, ani jedna rybka si ho „nevšimla“, no akonáhle opustil rozpúšťajúci sa zemiačik háčik, už sa oň rvali všetky naraz… Proste to vo mne niekde bolo, aby som zistil, ako to funguje. Vždy som chcel byť rybárom…

Skutočná rybačka začala o pár rokov neskôr, keď sme sa presťahovali z bytovky k malebnej riečke Lukavica. Tam sme na začiatku lovili do rúk, čo je dnes až neuveriteľné a doprial by som to našim deťom, lebo sme boli mimoriadne úspešní a šťastní – pri takom množstve rýb, ako tam vtedy bolo, to ani nebolo neuskutočniteľné. Sú to spomienky, na ktoré sa nedá zabudnúť, však, Stew? Snažili sme sa rybačku aj „sofistikovať“ inými alternatívami, ako sú sak, podberák – „čereň“ , no po jednej z nich – s delobuchom! – keď sme nepočuli až do druhého dňa :(, sme to ďalej už riešili len udicami. No ani to však nebolo nezaujímavé, keďže sme všetci spolu lovili „ načierno“, a úteky pred klasickými rybármi boli celkom bežné. Isto aj mali pravdu, lebo sme lovili aj spôsobom „na sekanú“, za čo sa dnes dosť hanbím, no vtedy to bolo „in“… Detaily tohto spôsobu radšej neudávam. U mňa to skončilo, keď mi jeden z nás naháňajúcich rybárov  moju obľúbenú udičku priamo pri vode zobral a už nevrátil. Bolo to obrovské sklamanie. Až neskôr som sa dozvedel, že to bol ešte väčší pytliak, ako sme boli my, deti (pozn. autora – udička sa mi vrátila cca po 10 rokoch v zúboženom stave a zlomená…).

K samotnému muškáreniu, ktorému dnes intenzívne holdujem, som sa dostal až okolo tridsiatky a už v stave manželskom. Dostal som sa  k nemu skrz môjho bravúrneho švagra, ktorý bol aj členom tímu slovenských muškárov na majstrovstvách sveta. Bohužiaľ, dnes už nebohý Peter (zomrel náhle vo veku 40 rokov priamo na rybárskych pretekoch v Košiciach, v jeho milovanej vode Hornád…) ma naučil všetkému podstatnému a na každej rybačke mu za to vždy venujem modlitbu.

Dnes sa to snažím odovzdávať môjmu synovi a musím povedať, že je to neuveriteľný športový zážitok, keď môžeme spolu loviť a aj trochu súťažiť. A keďže našej rybárskej vášni plne drukuje aj moje rodinné zázemie (rozumej moja drahá manželka :)), nič nebráni venovať tomuto koníčku, športu, vášni každú voľnú chvíľku v čase rybárskej sezóny.

A ako je to s jedením chytených rýb? Aj napriek mnohým úspechom skončí veľká väčšina ulovených kusov späť v rieke alebo jazere, čomu sa veľa ľudí asi čuduje. V súčasnosti presadzovaný spôsob lovu catch & release (chyť a pusť) je základom športového rybárčenia, pretože už to nie je ako kedysi, keď sme chytali ryby do rúk –  toľko ich bolo. Dnešné životné prostedie, rovnako ako naš každodenný život, je likvidované veľmi intenzívne nami samotnými… Preto si ho treba vážiť a chrániť. Mám na mysli tie ryby, ale aj každý deň v našom živote. A muškárenie mi to spĺňa a dáva plným náručím :).

P.S.:  Rád sa riadim heslom: Jeden neúspešný deň na rybačke je viac, ako jeden úspešný deň v práci… Kto to zažil, uverí :).

Autor: Marek Biroš