Dlho som rozmýšľal nad názvom svojho príspevku, nakoľko sloganov o športe samom je neskutočne veľa. Vybral som nakoniec to najvýstižnejšie, čo mi skoro za 25 rokov športovania prirástlo k srdcu najviac.
Ešte v školských rokoch za socializmu som mal nad dverami v svojej izbe napísané olympijské heslo: Citius, Altius, Fortius (rýchlejšie, vyššie, silnejšie). Absolútne sa nehanbím, že som zrejme posledné dieťa onej doby, ktorá bola doposiaľ asi najlepšia, a celkom určite sociálne najspravodlivejšia na Slovensku. A hlavne to bol raj pre športovcov. Ako deti sme boli prakticky stále na čerstvom vzduchu a rodičia nás nemohli dostať domov. Radosť spomínať na tieto časy, nakoľko dnešná mládež takéto možnosti nemá a čo je horšie, ani ich sama nechce.
Svoju športovú činnosť som začínal na žinenke s rozmermi 10×10 metrov. „Tatami“ mi učarovali skoro na dva roky. Ani si veľmi dobre nespomínam, čo ma priviedlo k hádzanárskej lopte, ale keďže som navštevoval III. ZŠ v Bardejove, ktorá bola zameraná na hádzanú, a hrali ju skoro všetci moji spolužiaci, iná možnosť mi ani neostávala. V školskom športovom stredisku sme hrávali zápasy aj cez týždeň, preto kto by neuvítal možnosť uliať sa zo školy. Tréningy sme mali denne, makali sme vonku na asfaltovom povrchu, a za každého počasia. Dodnes si pamätám, ako raz počas silného dažďa prišli na tréning iba 3 hráči, no tréner nás aj tak nechal drieť.
Odmenou za pot a bolesť bola naša nominácia do výberu východoslovenského mužstva na majstrovstvá Slovenska, ktoré sme my východniari prakticky stále vyhrávali. Pamätné sú naše zápasy proti výberom Moravy, v ktorej hrali žiaci z Karvinej a Kopřivnice. Už v mladom veku som pochopil, že bojovnosťou a pozitívnym myslením je možné dosiahnuť úspech. Človek, ktorý vie rozdať bolesť, musí ju zákonite vedieť i prijať, čo spolu s naučením sa kolektívne myslieť a konať priam dokonale formuje morálku a etiku jedinca. Áno, je pravdou, že som nevedel prehrávať, často som preto priam neskutočne soptil, no časom som dozrel a naučil sa oceniť aj kvality súpera. Pochopiť, že nie vždy sa dá vyhrať.
Usilovnosťou a pracovitosťou som sa už na základnej škole prepracoval do mužstva najprv mladšieho, neskôr aj staršieho dorastu. Spomínam si, ako som si šiel vybaviť ostaršenie možnosti hrať o dve kategórie vyššie, ktoré mi v nemocnici vystavil doktor Didik. V štrnástich rokoch som bol členom reprezentačného výberu SR, kde som pôsobil vo všetkých kategóriách až do veku 21 rokov.
Nebudem tu spomínať všetky tie roky driny, zranení či úspechov, pravda je ale taká, že v 16-tich rokoch som začal hrávať za mužov, čo bolo v tej dobe fyzickej hádzanej nezvyčajným zjavom. Prišli rôzne ponuky, ktoré sa ale nikdy nezrealizovali, a keďže som v tom čase už zarábal celkom zaujímavé peniaze, poskytujúce mi určitú sebestačnosť, poľavoval som postupne zo svojho úsilia.
Dodnes neviem, ako by sa moja kariéra vyvíjala, keby som šiel na vojenčinu do ŠKP Bratislava, kde to bolo plánované a nie do Bardejova, kam ma nakoniec povolali. V tomto období sa môj výkonnostný rast zastavil. Objektívne vzaté, hoci mal v tom čase Bardejov skvelú hádzanársku históriu, predsa len nemal také podmienky ani možnosti, aké boli v Prešove, Košiciach či Bratislave. Najlepším obdobím hádzanej v Bardejove bolo pôsobenie trénera Petra Krajča a majiteľa klubu Pavla Ščamboru. Po dosiahnutí 4. miesta v top lige na Slovensku sme sa prebojovali do európskeho pohára City Cup, no práve vtedy sa stalo to pre nás nepochopiteľné. Do vedenia prišli noví ľudia, zázračne sa minuli peniaze a my ostatní sme mohli na európsku súťaž zabudnúť. Hádzaná v Bardejove pomaly padala vo večný popol a ja som sa nikdy s politikou jej vtedajších funkcionárov nestotožnil. Rodný klub som opustil. Teda, musel opustiť…
Čas ukázal, že to bolo dobré riešenie, a ja som odišiel hrávať do Sečoviec, ktoré v tom čase boli dvojnásobným majstrom Slovenska. Aj keď tento dedinský klub nemal veľa zázemia, mal neskutočných zanietencov, ktorí by boli dali za hádzanú všetko. Peniaze sú ale vždy až na prvom mieste, a keď tieto došli aj tu, vrátil som sa domov – učiť na III. ZŠ, teda na školu, kde som ešte len „nedávno“ vyrastal. Trénoval som aj školský športový klub. Rád spomínam na toto obdobie, lebo ma napĺňalo možnosťou odovzdávať svoje vedomosti a znalosti mladým generáciám. Akoby som skúšal zapaľovať sviece, ktoré by už pre hádzanú horeli stále. Ešte väčšmi som sa snažil im však vštepovať zásady morálky, poctivosti a obetovania sa. Skúšal som v Bardejove znova aktívne hrávať, no v klube stále pôsobili ľudia, ktorých slovo platilo asi ako „lanský sneh“. Po ďalších príkoriach a zmarených šanciach v úlohe hrajúceho asistenta trénera B-mužstva Prešova som aktívnu činnosť ukončil. Mal som 32 rokov.
Ak sa tak spätne pozerám na celú moju športovú kariéru, môžem skonštatovať, že šport je celkom určite o bolesti, ktorú sa jedinec musí naučiť akceptovať ako súčasť svojho života. Tá fyzická je bratom všetkých športovcov, psychická je jej zákerná sestra. Žijeme v dobe, kde povedať pravdu je doslova revolučný čin. Šport a hádzaná mi pomohli sformovať sa do pevných základov cnosti, morálky a etiky, a vo svojom povolaní dodnes razím heslo Vlk musí ostať sýty, ovca celá a tráva nespasená, aby mohla prebiehať fotosyntéza. Bo bez tej by nik z nich nežil.
Mal to byť príspevok o športe a on to je skôr príspevok o morálke. Šport jednoznačne formuje človeka. Ako vraví Grigorov, „tá banda psov, čo každá dobá má “ raz skončí kdesi v prepadlisku dejín, preto je na mieste hľadieť do budúcnosti. Možno raz zostavíme v mojom meste nový klub na nových, pevných základoch. Uvidíme, čo nám prinesie čas. Lebo kde je vôľa, tam je cesta…
Autor: bývalý bardejovský hádzanár
Upravil: BROsport
