Keď som mala šesť, v predajni obuvi mi naši kupovali lakovky a ja som sa rozplakala, lebo som chcela nové kopačky. Už vtedy bolo jasné, že som futbalom „šmrncnutá“. Ostrihaná na hríbika som doma zahlásila – Volajte ma Július. Dnes sa z toho všetkého smejeme, no ja som rada, že moji rodičia akceptovali toto pre dievča vtedy dosť divné správanie. Futbal bol v tom čase považovaný predsa len za šport výlučne pre chalanov.
V žiackom tíme chlapcov som hrala do svojich štrnástich, potom ma staršia kamarátka Anička dotiahla do ženského družstva DFK Prešov. Chvíľu mi trvalo zvyknúť si na iný kolektív a tiež na to, že som musela veľa cestovať a víkendy tráviť mimo domu. To, že som predtým hrala s chlapcami bolo pre mňa výhodou. V ich konkurencii som bola nútená ísť tvrdo do súbojov, ináč by som si veľmi nezahrala. Už v pätnástich som naháňala koženú v kategórii žien a ako 16-ročnú si ma počas jedného zápasu na západnom Slovensku všimol reprezentačný tréner juniorky (U 19). Okrem víkendových zápasov mi pribudli aj reprezentačné zrazy, a futbal mi v tom čase zaberal ozaj veľa času. Aj toho na štúdium, aj toho voľného, aj toho potrebného na pomoc doma. Moji rodičia ma stále podporovali, no zároveň mali podmienku – futbal som mohla hrať iba vtedy, pokiaľ som nosila domov dobré známky. Bolo to od nich férové a dnes si cením, že ma naučili dôležitej veci – najprv práca, potom koláče. A futbal a šport celkovo boli pre mňa koláčikom tým najfajnejším..:)
V rokoch 2005-2008 som reprezentovala Štich Humenné, kde sa nám v sezóne 2004/2005 prvej ligy žien podarilo získať 3. miesto. Moje najkrajšie futbalové spomienky sa však viažu s juniorskou reprezentáciou Slovenska. Viedli nás skúsení tréneri, tréningy boli tvrdé, zábavné, poučné a zápasy mali úžasný spirit. Špeciálne si spomínam na kvalifikačný turnaj v Portugalsku, kde sme postúpili do ďalšej fázy kvalifikácie. V portskej horúčave sme zahrali dva skvelé zápasy a ten rozhodujúci proti Walesu sme vyhrali 2:0. V tej chvíli akoby som ani nebola na zemi, ale niekde v oblakoch. Šport prináša momenty, vďaka ktorým úplne zabudneme na celú tú drinu a sebazaprenia a naplno si užívame moment víťazstva.
V roku 2007 som maturovala a vyberala univerzitu, na ktorej by som chcela študovať. Keby som odišla do Bratislavy, pravdepodobne by som hrala futbal ďalej, v kvalitnom klube. No ja som tento krok neurobila. Vybrala som si Prešov, kde, po prvé, nie sú vytvorené podmienky pre ženský futbal a po druhé, nedokázala som sa v tej chvíli rozhodnúť iba pre jeden šport. Aj vďaka môjmu štúdiu pedagogiky /Anglický jazyk – Telesná výchova/ som v sebe podporovala multi-športovca a výber Prešova a môjho povolania dnes vnímam ako jedno z mojich najlepších rozhodnutí. Aj napriek tomu, že som s aktívnym futbalom skončila.
Šport je môj životný štýl. Rada behám, bežkujem, bicyklujem, plávam, rada hrám volejbal, futbal, bedminton a rada sa učím novým športom. Takto mi to vyhovuje. Som vďačná za všetko, čo ma futbal naučil a verím, že aj to mi raz pomôže pri snahe motivovať mojich študentov. Športovať a žiť…
Autor: Júlia Pivovarníková
Upravil: BROsport
