…ktorý trval kratučký ľudský čas,“ opísal český spisovateľ Ota Pavel zlatý olympijský skok československého lyžiara Jiřího Rašku. V tom krátkom okamihu, kedy pre nás získaval najcennejší kov, maliar a redaktor Ota Mašek skoro omdlel, fotoreportér Jarda Skála prestal fotografovať. Tréner Zdeněk Remsa si umýval tvár snehom a piskľavý skokan Nór Wirkola prestal pískať. Takto spomínajú tí, ktorí tú krásu videli na vlastné oči.
Písal sa rok 1968, ťažký rok nádeje i skazy. Naši hokejisti porazili po ôsmich rokoch Rusov a mali možnosť získať zlato. Nestalo sa, po porážke so Švédmi si domov odnášali „len“ striebro.
V tieni hokeja hádam len milovníci lyžovania a hlavne skokov s napätím sledovali výkony vtedy 27-ročného rodáka z Frenštátu pod Radhoštěm Jiřího Rašku. Čakal ho stredný mostík, hoci on vynikal na veľkom. Možno aj preto neboli predpoklady na úspech veľké.
Bol stvorený pre veľký mostík, zvíťazil na strednom. Aj o tom je šport. Z olympiády v Grenobli nám Jiří Raška vtedy doniesol dve medaily, zlatú a striebornú. Bol dvojnásobnou legendou. Bol prvým československým športovcom, ktorý vyhral na zimnej olympiáde zlato. A nebál sa povedať, čo si myslí.
Aj preto sme o ňom počuli za tie roky, ktoré prišli po jeho najvyšších úspechoch, veľmi málo. Tento veľký skokan totiž v tom istom roku podpísal protikomunistický dokument Dvetisíc slov. Bolo viac ako jasné, že ako lyžiar skončil. Alebo skončí.
„Do roku 1970 bolo ešte okolo mňa ticho. Majstrovstvá sveta usporiadali vo Vysokých Tatrách, potrebovali ma. Dosiahol som striebornú medailu, a odkopli ma,“ spomínal v jednom z rozhovorov pre Lidové noviny. Napriek tomu skákal, v roku 1972 bol bronzový na majstrovstvách sveta v skokoch na lyžiach. Chvíľu mu patril i svetový rekord (164 m). Raška Dvetisíc slov neodvolal a v roku 1974 so skákaním skončil. Čím všetkým si musel ako športovec i ako človek prejsť v nasledujúcich rokoch, by vedela rozprávať sedemnásobná olympijská víťazka Věra Čáslavská, ktorá tiež patrila k Dvetisíc slovám.
Len málokto vie, ako Jiří Raška začínal. Po otcovej smrti musel Jirka už ako malý veľa pracovať. Matka mu dávala sedem úloh denne, ktoré musel splniť. Raz si priniesol od kupca sud od haringov. Tresol doň, sud sa rozbil na dosky. Dve si vzal, orezal ich nožom a pripevnil na ne remienky a špagáty. A začal lyžovať. Tomuto športu zasvätil celý svoj život a priviedol k nemu svojho syna Jiřího i vnukov Jana a Jiřího Mazoch. A práve Honza bol ten, ktorý stál pri jeho smrteľnej posteli so slovami: „Dědo, bojuj!“
Jeho srdce, spevnené tromi bajpasmi, však už nedokázalo bojovať a dotĺklo 20. januára 2012.
PS: Jiří, tento článok patrí tebe a želáme si, aby bol inšpiráciou i dnes a pre všetkých okolo nás.
