Bicyklebal: Svetový unikát pochádzal z Československa

Bratia Pospíšilovci a ich bicyklebalová kariéra. Vo svete sa považujú skutočne za unikát, ktorý nemá obdobu. Ako inak sa dá vysvetliť skutočnosť, že spolu vybojovali dvadsať (!) titulov majstrov sveta, štyri razy boli strieborní, raz bronzoví. 16-krát stáli na stupienku víťazov Európskeho pohára, 25-krát boli majstrami Československa.

Avšak tak, ako bicyklebal u nás, aj oni postupne upadli do zabudnutia. A pritom sa na vrchole športu udržali neuveriteľných 24 rokov, kedy boli doslova postrachom pre súperov. Práve Švajčiari, Nemci, Rakúšania, Francúzi a Belgičania na nich vytrvalo poľovali. Už vtedy bol bicyklebal považovaný za menej atraktívne a uznávané športy (niektorými dokonca podceňovaný), preto na slová, že to predsa nič nie je, vysadnúť na bicykel a hrať, že v ich športe je jednoduché získať medailu, nereagovali podráždene ani hádkami. Skôr ponúkli svoj bicykel, aby si to každý mohol vyskúšať. „Pri niektorých príležitostiach aj špičkoví cyklisti z iných odvetví vysadli na naše bicykle a zahrali si. A boli prekvapení, akú únavu cítili a aké zložité to bolo,“ spomínali často na tie chvíle.

Keď im vek začal na chrbát vpisovať štvrté krížiky, čoraz častejšie počúvali, že sú už neperspektívni a majú uvoľniť miesto ďalším. Nikto taký sa však nenašiel. Nenarodili sa ďalší bratia Pospíšilovci, aby ich prekonali, alebo aspoň dobehli. Po prehratom zápase s Nemcami Steinmeierovcami začali ešte viac trénovať, denne dvojfázovo. A pokračovali v nastúpenej zlatej „ceste“. Každý rok bol však už pre nich ťažší a ťažší. Prišiel rok 1988, ich posledný súťažný. Devätnásť titulov zo svetových šampionátov prinášalo u mnohých očakávania na zisk dvadsiateho. Oni dvaja už vedeli to, čo iní dovtedy nie. Že turnaj v Nemecku je ich posledným. Vedeli, že končia. Či už s dvadsiatym svetovým titulom alebo bez neho. To sa od nich dozvedeli aj ich súperi, a nič im nedarovali. Bol to ich najťažší turnaj, kedy Jan chytil v závere dve penalty, a to rozhodlo. MS v Nemecku zavŕšili ich športovú kariéru.

Jej koniec znamenal výraznú zmenu v ich osobných životoch. Bratia, ktorí si museli dôverovať a spoliehať sa jeden na druhého v každom okamihu, vykročili každý svojou životnou cestou. Jan mal vtedy už 43 a Jindřich 46 rokov a určite to pre nich nebolo jednoduché. Jan pôsobil pätnásť rokov vo Švajčiarsku, Jindřich v Rakúsku, kde sa venovali výchove bicyklebalistov. Dnes žijú v Brne.

A tu je namieste položiť si otázku. Prečo je bicyklebal rozšírený v iných krajinách, prečo nie aj u nás? V rámci bývalého Československa bol známy už v spomínaných 60. – 70. rokoch. Keďže v Česku je aj dnes zopár bicyklebalových klubov, teší sa väčšej obľube ako u nás. A pritom, čo až také potrebuje bicyklebalista? Špeciálny bicykel, to áno, pretože manévrovanie s loptou si vyžaduje iný druh bicykla a loptu, ktorá môže byť klasická futbalová. A ako je dané v charakteristike tohto netradičného športu, citujem: „Hra je dosť fyzicky náročná, vyžaduje skúsenosť a špeciálny bicykel, ale napriek tomu je veľmi zábavná a dá sa hrať prakticky hocikde.“ Takže? Stojí zato aspoň pouvažovať.