Veru, legenda nášho a svetového futbalu Ján Popluhár (*12. 9. 1935 – † 6. 3. 2011) nikdy nezažil pocit, aký sprevádza futbalistov, keď dostanú žltú či červenú kartu. Nikto nemohol byť preto prekvapený, keď v roku 1967 získal Svetovú cenu fair play. No neboli v tom len tieto spomínané karty.
Slušnosť a čistá hra Jána Popluhára zdobili počas celej kariéry. Hoci bol obranca, nikdy ho rozhodca nemusel vylúčiť a ak náhodou fauloval, protihráčovi sa vždy ospravedlnil. „Nehrával som agresívne, vždy som si ctil pravidlá fair play. Bol som tak vychovaný a každého súpera som rešpektoval,“ povedal.
A bol to práve futbalový kráľ Pelé, ktorý navrhol Jána Popluhára na túto svetovú cenu. V spomienkach sa často vracia do roku 1962, kedy sa s Popluhárom stretol na svetovom šampionáte. V dueli Brazílie s Československom sa Pelé zranil a krívajúc musel zápas dohrať, pretože striedať sa vtedy nemohlo. „V ten deň som zažil niečo, čo som do tej doby nepoznal a odvtedy videl iba veľmi zriedkavo. Spoznal som troch československých hráčov, ktorí boli telom i dušou ozajstnými športovcami. Boli to Popluhár, Masopust a Lála. Videli, že som zranený, uvedomovali si, že sa budem za každú cenu snažiť zostať na ihrisku a zároveň vedeli, že sa pri ostrom zákroku nedokážem ubrániť. Určite si uvedomovali aj to, že tvrdé napadnutie ma môže doraziť, že už si nemusím zahrať nielen na týchto majstrovstvách, ale nikdy. A tak títo traja upustili od tvrdosti, ktorá ma mohla ohroziť. Samozrejme, nedovolili mi vypracovať gólovú príležitosť, ale hoci hájili záujmy svojho tímu, dbali zároveň na to, aby sa mi nič nestalo. Na svete je len pár hráčov, ktorí by sa nerozhodli ťažiť zo situácie, keď súperova jednotka hrá so zranením. Masopust, Popluhár a Lála túto výhodu nezneužili. Československo tiež bojovalo o postup a nemohlo si dovoliť prehrať, ale napriek tomu dokázali títo traja hráči myslieť na zdravie svojho súpera. Spomienka na ich správanie ma vždy dojíma a považujem to za jeden z najkrajších momentov mojej futbalovej kariéry,“ napísal v knihe Môj život a najkrajšia hra.
Práve svetový šampionát v Čile patril k najkrajším momentom Popluhárovej bohatej futbalovej kariéry a Bimbo, ako ho familiárne volali, bol jedným z jeho najlepších hráčov. Československí reprezentanti síce vo finále podľahli Brazílii 1:3, domov sa však vracali ako hrdinovia, vicemajstri sveta.
Ján Popluhár obliekol v rokoch 1958 – 1967 reprezentačný dres v 62 zápasoch a vsietil v nich jeden gól. Bolo to v priateľskom zápase proti Brazílii a nikde inde ako v jej futbalovom chráme na Maracane.
Rovnako ako ho zdobila slušnosť a čistá hra, bolo jeho meno aj synonymom spoľahlivosti. Spoluhráči mali pocit istoty, keď bol na ihrisku, pretože prejsť cez neho bolo takmer nemožné. Potvrdil to aj najlepší európsky futbalista roku 1962 a jeho spoluhráč z československej reprezentácie Josef Masopust. V medzištátnych zápasoch, keď obaja obliekali rovnaký dres, sa mu vraj vždy hralo dobre a bol pokojný, pretože vedel, že za ním je Ján Popluhár. Horšie to však bolo v ligových dueloch, v ktorých nastupovali proti sebe. „Cez Jana sa naozaj prejsť nedalo. Keď som postupoval s loptou a mal som ho pred sebou, volil som radšej prihrávku spoluhráčovi,“ spomínal.
V lige sa jeho meno spájalo so Slovanom, za ktorý hral dlhých štrnásť sezón. Zahraničný angažmán okúsil v Olympique Lyon a na sklonku svojej kariéry hral za Slovan Viedeň. Okrem spomínaného striebra z MS 1962, získal aj bronz na Pohári národov 1960. V roku 1965 sa stal historicky prvým víťazom ankety o najlepšieho futbalistu Československa a v roku 2000 bol vyhlásený za najlepšieho slovenského futbalistu 20. storočia.
Čo bolo po skončení jeho futbalovej kariéry nebudem písať, pretože rozpisovať sa o tom, že legenda jeho formátu nosila mladým hráčom tašky s dresmi a kopačkami, je naozaj smutné. Ako sa teda musel cítiť on. Láska k futbalu však víťazila. Veľký človek a futbalista skonal 6.marca 2011.
Dúfajme, že aj dnes sa nájdu futbalisti, pre ktorých je futbal spoločenskou povinnosťou a ktorí sa cítia zodpovední za svoje výkony, tak ako to bolo u Jána Popluhára.
