Až tretia olympiáda mala byť tá zlatá….

Píše sa rok 1988, olympijské hry v Soule, disciplína – chôdza mužov na 20 km. Nejednému pamätníkovi sa v tom okamihu vynára obraz, ako Jozef Pribilinec prechádza cieľom a vysilený padá na tartanovú dráhu.

No je to predsa len už 26 rokov a človek si pamätá iba to „pamätateľné“, to svoje. Na cudzie sa zabúda. Jožko Pribilinec si však splnil svoj sen o olympijskom zlate, ktorý sa mu v roku 1980 na OH v Moskve rozplynul kvôli vlastnej chybe a o štyri roky neskôr kvôli chybe režimu. Tentokrát ho už nič nezastavilo, i keď ani tu to nebolo ľahké.

Jozef Pribilinec začínal ako člen chodeckej skupiny banskobystrickej Dukly ASVŠ. Stačili mu dva roky na to, aby sa z obyčajného chlapca z dedinky Kopernica stal v roku 1979 juniorský svetový rekordér na 10 km a vzápätí sa stal juniorským majstrom Európy. Do zbierky ocenení si pripísal dve zlaté medaily z halových majstrovstiev Európy v roku 1987 a 1988, dve strieborné zo svetových šampionátov 1983 a 1987 a tiež striebro z ME 1982.

Vráťme sa však naspäť do roku 1980. Juniorský majster Európy nasiaknutý slávou a pýchou, ktorému sa zatočila hlava z toho, aké nádeje doňho všetci vkladali. Taký bol a takto sa spätne vnímal samotný Jozef Pribilinec. Zaplatil príliš drahé „školné, a chyby mladíckej nerozvážnosti sa snažil už neopakovať.

Nasledovali štyri roky tvrdej driny, kedy nepoznal sviatky, víkendy, nepoznal rodinu. Nič, iba tréning. Všetko podriadil jedinému cieľu, uspieť na olympiáde v Los Angeles 1984.  Do olympijských hier zostávalo niekoľko mesiacov a on cítil, že sa blíži jeho veľká chvíľa. Bol vo forme ako nikdy predtým. Na medailu mu však vtedy siahli komunistickí mocipáni, keďže Československo sa pridalo k bojkotu losangelských hier, ktorý vyhlásil Sovietsky zväz. Pribilinec sa vtedy tvrdo vyjadroval na adresu režimu a podľa jeho slov bol ohodnotený ako antisocialistický živel. Hrozil mu koniec kariéry. „Som priamy človek a toto nebola len moja osobná záležitosť. Reagoval som tak, ako som reagoval. Tvrdo, nemohol som inak a, samozrejme, s následkami. Fakt je, že sme na tej olympiáde neboli, čo som vždy považoval za veľkú chybu. Bola to taká vysoká devalvácia našich osobností, že mnohí športovci chceli skončiť, takí boli znechutení,“ spomínal.

Aj on sa vraj s touto myšlienkou pohrával, napokon sa rozhodol pokračovať. Túžil po olympijskom zlate a bol preto ochotný čakať ďalšie štyri roky. Pod piatimi kruhmi tak stál znova až v roku 1988, po tom, čo sa udobril s vtedajším režimom. Musel, aby mohol bojovať.

23. septembra 1988 mnohí Slováci sedeli nalepení pred televízormi a s napätím sledovali priamy prenos z olympiády v juhokórejskom Soule, kde práve vrcholili preteky v chôdzi mužov na 20 kilometrov. Na prvom mieste sa do cieľa blížil náš Jozef Pribilinec tesne nasledovaný Rolandom Weigelom z NDR. Na tieto posledné minúty spomína často, keďže sa asi 500 metrov pred cieľom dopustil takmer osudnej chyby: „Išiel som už na kyslíkový dlh, videl som čierno-bielo a vtedy som vypol. Začal som sa uspokojovať, že keď prehrám, tak aj druhé miesto je dobré. A to je najväčšia chyba. Prestane vám pracovať vnútorná chémia, adrenalín, a bojovnosť ochabne. Našťastie som sa asi po sto metroch prebral, spomenul som si na prípravu, ako som sa tisíckrát prekonával a trénoval do odpadnutia. Prebleslo mi hlavou, že po tom všetkom to teraz predsa nemôžem vzdať. Práve to ma naštartovalo a začal som opäť bojovať.“

Bol to vrchol jeho kariéry, ktorú o rok nato pre problémy s kolenom ukončil.

Jeho posledným dotykom s olympiádou bol Peking 2008, kde ho ako olympijského víťaza pozvali, aby na jednom z úsekov bežal s olympijskou pochodňou.

Škoda len, že tú pomyselnú pochodeň, s ktorou by niekto pokračoval v jeho vychodených šľapajach, nemal komu predať v atletickej disciplíne, ktorej obetoval tak veľa.