Zabudli sme naňho…?

A pritom bol prvým človekom na svete, ktorý ubehol 10 km pod 29 minút (28:54) a 20 km pod jednu hodinu (59:51). Jediný, ktorému sa v „trojboji“ 5 km, 10 km a maratón podarilo na jednej olympiáde získať tri zlaté medaily. Bol fenomenálny bežec a bol náš.

Emil Zátopek (*19. 9. 1922 – †21. 11. 2000). Hoci jeho bežecký štýl mnohí označovali za hrozný, stal sa jedným z najslávnejších a najúspešnejších atlétov histórie.

Málokto z nás vie, že tento legendárny bežec sa k behu dostal omylom a náhodou. Ako každý chlapec, aj on rád hrával futbal. K ľahkej atletike sa dostal v 18-tke, až keď sa v Zlíne učil v Baťovej škole práce. Keď ho vychovávateľ vybral na tradičný beh mestom, protestoval a hľadal výhovorky, aby nemusel ísť. Lekár však potvrdil, že je zdravý. „A tak som sa musel pretekov zúčastniť,“ spomínal neskôr na zlomový moment svojho života. „Bol som taký nahnevaný, že som ten beh zobral smrteľne vážne a ‚mazal‘ som dopredu. Do cieľa som dobehol ako druhý, ľudia ma potľapkávali a mne sa to tak zapáčilo, že som začal chodiť na atletické tréningy.“

Tam začal brať beh už ozaj seriózne, a keďže mu druhé a tretie miesta v pretekoch nestačili, vymyslel si vlastný spôsob prípravy, tzv. intervalový tréning. Na rôzne dlhých úsekoch kombinoval šprint s vyklusávaním a ordinoval si ho v takých dávkach, že keď ho ostatní videli, tvrdili, že to nemôže vydržať. Zátopek nielen vydržal, ale prípravu si ešte viac sťažoval. Legendárnymi sa stali jeho tréningové behy v ťažkých bagančiach a v blate alebo s manželkou na chrbte. Traduje sa dokonca, že pri jednom z nich tak uštval svojho psa, že keď ho na druhý deň chcel znovu vziať behať, ten vyľakaný zaliezol pod stôl.

Náročná príprava priniesla ovocie a Emil Zátopek začal víťaziť. Vytváral rekordy a zbieral majstrovské tituly, hoci štýl jeho behu nevyzeral práve najlepšie. Odborníci ho označovali ako upracovaný a Zátopek, pre ktorého sa stal typickým bolestný výraz v tvári, si preň aj vyslúžil prezývku „česká lokomotíva“.

Prišiel olympijský rok 1952. Každý očakával, že Emil Zátopek zopakuje úspech z OH 1948, kde získal zlato (beh 10 km) a striebro (beh 5 km). No tvrdohlavý rodák z Valašska odmietol ísť, pretože jeho kamaráta bežca Stanislava Jungwirtha z politických dôvodov nezaradili do olympijského tímu. A výprava skutočne odletela bez neho. Potom si však ktosi uvedomil, že neúčasť takého bežca ako Zátopek by vyvolávala množstvo otázok a o dva dni sa on i Jungwirth v Helsinkách objavili. A ten ktosi urobil dobre.

To, čo tam Zátopek napokon predviedol, bola úplná senzácia. Nielenže obhájil zlato v behu na 10 000 m, ale zvíťazil aj na päťkilometrovej trati a dokonca aj v maratóne. Takéto čosi predtým ani potom nikto nedokázal, nehovoriac o tom, že maratón bežal Zátopek prvý raz práve na tejto olympiáde.

Na ďalších hrách v roku 1956 v austrálskom Melbourne si Emil, ktorý bol po operácii slabín, dobehol „len“ po šieste miesto. O dva roky neskôr legendárny vytrvalec, ktorý počas kariéry v rôznych disciplínach prekonal osemnásťkrát svetový a päťdesiatkrát československý rekord, definitívne zavesil pretekárske tretry na klinec.

Rok 1968 mal pre Emila Zátopka, rovnako ako pre mnohých ďalších športovcov trpkú príchuť. Odvážil sa podpísať Dvetisíc slov a inváziu verejne odsudzoval. Nasledovalo v rýchlom slede vylúčenie z KSČ, vyhodenie z armády (bol vojakom z povolania), strata hodnosti plukovník a nemožnosť nájsť si zamestnanie. Napokon náš národný hrdina dostal prácu ako pomocný robotník na stavbe. Bol socializmus a každý, aj olympijský víťaz musel pocítiť nerešpektovanie jeho pravidiel.

Emil Zátopek, ktorý získal ocenenie Olympionik storočia a Atlét storočia, dobehol do cieľa svojho života v roku 2000. Svoj posledný životný pretek dokončil 21. novembra onoho roku. Je na nás, aby sme nezabudli.