Bývalý slovenský futbalový reprezentant Marek Špilár, ktorý si tridsaťkrát obliekol reprezentačný dres Slovenska, bol vynikajúcim futbalistom a skvelým človekom. Bol… no, žiaľ, len veľmi krátko.
Marek Špilár sa narodil 11. februára 1975 v Stropkove. Na svet prišiel asi už v kopačkách, keďže od detstva behával po trávnikoch za loptou. Futbalovo vyrastal v rodnom meste a až v roku 1994 prestúpil do moravského klubu Petra Drnovice. Po roku, ktorý mu nevychádzal podľa predstáv, sa vrátil späť na východ a na chvíľu zakotvil v Tatrane Prešov. V lete 1997 prestúpil do 1. FC Košice, aby tu prežil najkrajšie obdobie svojej kariéry. Získal titul, Matičný pohár, zahral si v Lige majstrov. Úspechy na domácej futbalovej scéne mu priniesli ocenenie aj v ankete Jedenástka roka 1997.
Od roku 2000 sa začína jeho putovanie po cudzine a prvou zastávkou je Baník Ostrava. O rok neskôr už mieri do Sigmy Olomouc. Opäť len na chvíľu.
V roku 2003 prekvapil všetkých prestupom do FC Bruggy. Tešil sa z dvoch titulov, jedného zisku Belgického pohára a troch belgických Superpohárov. Okúsil, ako chutí Liga majstrov, čo bola preňho určité dobrá škola. Napriek týmto úspechom sa však doslova „potkýnal“ o svalové zranenia a tie ho často vyraďovali z hry. Aj preto v roku 2007 predčasne končí so športovou kariérou a nadobro odchádza z japonského tímu Nagoja Grampus Eight, kde pôsobil od roku 2006. Vtedy nikto ani len netušil, že onedlho opustí nielen svoj vysnívaný futbalový svet, ale aj ten náš pozemský.
7. septembra 2013 sa Marek Špilár rozhodol odísť. Navždy… definitívne…. Zostali spomienky, úspechy, priatelia. Tí spomínajú s láskou v hlase a slzami v očiach. Marekova smrť ich zasiahla nepripravených. Jeho bývalá spolužiačka a veľmi blízka kamarátka Alena Petrovičová-Zavacká často oživuje spomienky a vracia sa k spoločným chvíľam s Marekom: „Mareka som spoznala pri nástupe na vysokú školu a na päť rokov sa stal mojím blízkym človekom. Stretávali sme sa aj po skončení školy, dokonca bol na mojej svadbe. Bol pohodový, vyrovnaný, nikdy neriešil veci zahorúca. Preto bola a aj zostane jeho smrť nepochopiteľnou. Naše dohady a odpovede na otázku „Prečo?“ budú len dohadmi a Mareka nám už nevrátia. Nech preto odpočíva v pokoji. Vždy naňho budeme spomínať s úctou a láskou.“
