V septembri 2013 som v článku Man Disunited písal o troch prehrách v úvodných šiestich zápasoch Devils v dovtedajšom priebehu sezóny Premier League, o 12-tom mieste tabuľky, ako aj o najhoršom štarte klubu v top flight za posledných 24 rokov. O tíme bez invencie, kreativity, tempa, šírky, intenzity i ducha. Slová “panika môže prehovoriť AK, tak niekedy koncom marca 2014” sa ukázali prorocké, dnes je jasné, že spojenie Moyes a Devils predstavuje jeden z najnepodarenejších oxymoronov v histórii Premier League.
Škót na starom Trafforde jednoducho chemicky nezreagoval, 51 zápasov, 27 výhier, 9 remíz, 15 prehier, percento úspešnosti necelých 53% by mohlo stačiť tak Levante alebo Getafe v La Lige. David Moyes je bez debát veľký tréner, Manchester však ostane v jeho kariére mimózou trénerského osudu. V Evertone, kde pôsobil pred príchodom do Theatre of Dreams, točil 16 hráčov špičky, v červenom Manchestri nevedel dávkovať a mixovať 25 top internacionálov v správnych dávkach. Nekapitalizoval umenie Wilfrieda Zahu, formou mu “odišiel” Carrick, Anderson, či Cleverley. Čakať spásu od 40-ročného Giggsa bolo vierou v planú karmu, to pri všetkej úcte k Ryanovi.
Prd pacienta mal byť orchestrom chirurga, ten Davidov však pošiel vetrom. Výzva ako hrom – vyhrabať United na vrchol anglickej futbalovej veľmože a zatieniť tak hádam načas aj hneď všetky úspechy veľkého Sira ostala v divadle nesplnených snov. A také sa v Manchestri neodpúšťajú…
