Ivan Hlinka sa narodil 26. januára 1950 v Moste a už ako 6-ročný naháňal puk po litvínovskom štadióne, kde začal hrať za mládežnícky tím. Vek 16 rokov bol medzníkom, kedy za ten istý tím vstupuje do československej ligy. Nielen hokejom je však človek živý, a tak po skončení priemyslovky vyštuduje mladý Ivan vysokú školu ekonomickú a zároveň fakultu telesnej výchovy a športu. Čo keď raz?
Ďalší hokejový medzník prišiel v 20-tich rokoch, kedy sa stal kapitánom litvínovského hokejového tímu a súčasne začal hrať v národnej reprezentácii. S československým tímom získal tri tituly majstra sveta – MS 1972 v Prahe, MS 1976 v Katoviciach a MS 1977 vo Viedni. Celkovo si reprezentačný dres obliekol na majstrovstvách sveta jedenásťkrát. Dvakrát stál pod olympijskými kruhmi, odkiaľ si naši hokejisti z japonského Sappora v roku 1972 odniesli bronz a a z rakúskeho Innsbrucku v roku 1976 striebro.
Ivan Hlinka odohral v reprezentácii 256 zápasov a zaznamenal 132 gólov, v československej lige to bolo úctyhodných 544 zápasov a 347 gólov. Úspechy s tímom mu priniesli aj individuálne napredovania v podobe najproduktívnejšieho hráča ligy v sezóne 1974/75, najlepšieho nahrávača ligy 1974/75, 77/78 a v roku 1978 sa stal víťazom ankety Zlatá hokejka. Ako kapitán reprezentácie (v rokoch 1977 – 1980) musel a aj bol jedným z najlepších.
V roku 1981 legálne odišiel z Československa, aby skúsil šťastie v zámorskej NHL, kde hral za tím Vancouver Canucks. Po dvoch rokoch sa vrátil naspäť na starý kontinent a v rokoch 1983 – 1985 pôsobil vo švajčiarskom tíme EV Zug.
Návrat domov znamenal návrat k hokeju. Tentokrát už nie ako hokejista, ale ako tréner. Keď sa v roku 1991 ujíma kormidla československej reprezentácie, stačí mu rok, aby pod jeho vedením získal národný tím bronzovú medailu na olympiáde i na MS 1992. O rok neskôr si rovnaký kov zo svetového šampionátu priniesol už samostatný český národný tím. Po nie príliš úspešnom roku 1994 odchádza do Talianska a práve to obdobie do roku 1997 je pre českú reprezentáciu historicky tým najslabším.
Druhý návrat domov a do československej reprezentácie v roku 1997 bol ešte úspešnejší ako ten prvý v roku 1991. Hneď v tomto roku získal český tím bronz na MS´97 a zlatá éra kouča Ivana Hlinku nabrala raketovú rýchlosť. Olympiáda v Nagane 1998 a zlato pre národný tím Českej republiky, MS 1999 a ďalšie zlato. Šéf, ako Ivana Hlinku volali, mal svoj recept na úspech. Ale ako sa ukázalo, asi len pre svojich vlastných. Keď totiž v roku 2000 odišiel znova do NHL ako hlavný kouč tímu Pittsburgh Penguins, nedarilo sa mu a po niekoľkých nevydarených zápasoch to vzdal.
V rokoch 2001 – 2002 sa stal Hlinka generálnym manažérom českej hokejovej reprezentácie a po olympiáde v Salt Lake City jednu sezónu trénoval aj ruský tím Avangard Omsk.
Nebyť roku 2004, mohli by sme ďalej spomínať a písať o úspechoch legendárneho hokejistu a trénera. Hlavná cesta z Karlových Varov do Prahy však bola 16. augusta 2004 nemým svedkom autonehody, pri ktorej do Hlinkovho auta narazil nepozorný vodič nákladniaka. Ivan Hlinka už na svoj milovaný golf, kam mal namierené aj v onen osudný deň, nedošiel. Tri hodiny po nehode na následky mnohopočetných zranení v karlovarskej nemocnici skonal.
Osirela trénerská stolička, osireli hráči. Ale taký je život, berie a nepýta si povolenie. V Sieni slávy, kam ho uviedla medzinárodná hokejová federácia v roku 2002, bude jeho hviezda svietiť stále. Právom, zaslúžene, navždy.
