Ako prvý verejne priznal doping

Ota Zaremba, vynikajúci vzpierač a držiteľ olympijského zlata, ktorý ako prvý športovec priznal nečestné praktiky v športe v 80-tych rokoch minulého storočia. Športovec, ktorý vyletel do hviezdnych výšin a vzápätí spadol na tvrdú zem. Aj o tom bol a je šport…

Ota Zaremba sa narodil 22. apríla 1957 v Havířove. Vzpierať začal už v pätnástich rokoch. Vyučil sa za banského zámočníka a všetok svoj čas trávil v športovej hale. Neskôr, ako sám priznal, oľutoval, že sa ďalej nevenoval vzdelaniu a nevyužil ani ponuky na štúdium trénerstva. V roku 1980 na olympijských hrách v Moskve získal najcennejší kov, keď v kategórii do 100 kg dostal v dvojboji nad hlavu úctyhodných 395 kilogramov. Olympijské zlato si dodnes nesmierne váži, i keď verejne priznal, že mu k titulu dopomohli anabolické steroidy. Bez servítky pomenoval špinavé praktiky, ktoré používali v 70-tych a 80-tych rokoch v časoch bývalého Československa funkcionári. „Boli vtedy také časy. Doping brali takmer všetci, aj ja. Vedel som presne, ako ho dávkovať a byť pri pretekoch čistý. Tréner chodil s novými dávkami a hovoril, že trikrát denne, toto zase každý deň,“ tvrdí Zaremba. Dvadsať dní pred olympiádou steroidy vyradil, čo stačilo, aby sa vo vtedajšej „pionierskej“ dobe odhaľovania dopingu žiadne zakázané látky nedali zistiť. Ukázalo sa ale, že aj tento nečistý súboj bol vyrovnaným meraním síl, keďže ako tvrdí: „Bol to súboj výhradne nadopovaných vzpieračov, takže sme si boli všetci rovní.“ Navyše, na tejto olympiáde sa zďaleka nezišli tí najlepší športovci sveta, keďže mnoho krajín bojkotovalo olympiádu kvôli sovietskej invázii do Afganistanu.

Čo ale bolo s Otom Zarembom ďalej? V olympijskom roku získal zároveň titul najlepšieho športovca Československa. Aj keď v nasledujúcich rokoch sa naďalej venoval vzpieraniu, úspech z Moskvy už nedokázal zopakovať. V roku 1984 získal na majstrovstvách Európy v Španielsku 4. miesto v dvojboji a 3. miesto v trhu a v roku 1985 si z majstrovstiev Európy v poľských Katoviciach priniesol „len“ 5. miesto.

Jeho športovú kariéru sprevádzali početné zranenia lakťov a kolien, ale pri takýchto váhach do 400 kg, ktoré zdvíhal nad hlavu, to nie je nič nezvyčajné. Lekári ho varovali, že ak neskončí so vzpieraním, skončí na invalidnom vozíku. Cítil sa však mladý a dostatočne silný. A chcel ešte niečo dokázať. No úspechy už akosi neprichádzali, a tak sa rozhodol predsa len činky navždy odložiť. Roky tvrdého tréningu a zakázaného dopingu si ale vyžiadali svoju daň a dnes bojuje s mnohými zdravotnými problémami.

Po dlhých rokoch živorenia, chorôb, rozmanitých excesov a extrémnych vyhlásení pre médiá si však niekdajší hrdina z Moskvy splnil svoj sen. Otvoril školu pre mladých vzpieračov, ktorá nesie jeho meno, a doslova sa upol na túto prácu. A čo je dôležité, darí sa mu. Už nebojuje s tým, čo nedokáže zmeniť (niekdajšie socialistické praktiky v športe), hoci stále cíti krivdu, že ho verejnosť nevníma ako olympijského víťaza. Navždy však bude považovať zisk olympijskej medaily za najkrajší okamih života a kvôli tomuto pocitu by do toho išiel znova.