Prinášame príbeh našej najlepšej bežkyne na lyžiach, ktorá štyrikrát stála pod olympijskými kruhmi a ktorá sa zároveň dokázala postaviť praktikám socialistického športu.
Alžbeta Havrančíková (*27. 9. 1963), rodáčka zo Šuňavy, sa behu na lyžiach začala venovať ako žiačka športovej triedy na ZŠ v Štrbe. Po jej skončení bola zaradená do tréningového strediska vrcholového športu mládeže. Svoju úspešnú bežeckú kariéru začala vo veku 21 rokov, najskôr v drese Československa, neskôr vo farbách samostatného Slovenska.
Svoj prvý titul majsterky Československa získala v roku 1980 a postupne ho viackrát obhájila v dorasteneckej, juniorskej a aj ženskej kategórii. V sezóne 1988/89 si v pretekoch Svetového pohára pripísala dve víťazstvá, v La Féclaz na 5 km voľne a v Klingenthale na 15 km voľne a celkovo tu obsadila 2. miesto. No nikdy si nesiahla na medailu z majstrovstiev sveta. V tej istej sezóne na majstrovstvách sveta v Lahti skončil dvakrát na štvrtom mieste, v behu na 10 a 30 kilometrov. Vo Falune 1993 prvý raz nastúpila na MS slovenská výprava a Betka na skejtovej tridsiatke obsadila 5. miesto.
Štartovala na siedmich svetových šampionátoch a štyroch zimných olympijských hrách. V individuálnych pretekoch skončila v behu na 15 kilometrov najlepšie ôsma v Lillehammeri 1994 a šiesta v štafete 4×5 km v Albertville 1992. Na olympijských hrách štartovala v jedenástich pretekoch, na majstrovstvách sveta nastúpila na štart 88-krát.
Poctivá drina, úspechy na trati a osobnosť ako taká jej priniesli víťazstvo v ankete Kráľovná bielej stopy 1989, Lyžiarka roka 1994 a od roku 2008 je držiteľkou vyznamenania Bronzové kruhy SOV.
Havrančíková ukončila svoju úspešnú kariéru v roku 2000 po 16-ich sezónach na vrcholnej úrovni. Zostala športu verná a venovala sa trénerstvu, neskôr prešla za katedru. Dnes zaúča deti do tajov telesnej výchovy a biológie, v čase voľna relaxuje v záhradke a je šťastná.
Čo však bolo za tým, že naša najúspešnejšia reprezentantka bola vyradená z reprezentácie? Až tak málo sme si vážili kvalitných športovcov? To určite nie, socialistickí funkcionári si až príliš dobre uvedomovali, kto háji farby našej krajiny. A predsa……
Dvere do trinástej komnaty praktík socialistického športu, do sveta špiny a klamstiev mali byť navždy zatvorené. Alžbeta Havrančíková však po takmer tridsaťročnom mlčaní prehovorila. Každý chcel vedieť odpoveď na jedinú otázku, prečo ju vyradili z reprezentácie. Odpoveď bola pritom jednoduchá a jasná, odmietla zakázané látky. A komunistický režim bol v tomto prísny a až veľmi dôsledný. Každý zo športovcov, ktorý odmietol doping, sa musel rozlúčiť s reprezentáciou.
„V roku 1986 mi tréner na ceste na sústredenie do Rakúska predložil papier o tzv. špeciálnej lekárskej starostlivosti. Povedala som, že to nepodpíšem. Pod pojmom špeciálna som si totiž v tej chvíli predstavila doping. Na polceste do Rakúska ma vysadili a vyradili z repre. Až po niekoľkých týždňoch ma zobrali späť do tímu,“ spomína Betka Havrančíková. Našťastie mala vtedy výsledky a oni ju potrebovali. A aj keď sa musela vyrovnať s informáciami, že jej meno figuruje kdesi v dokumentoch, podľa ktorých mala užívať doping, ona sama má svedomie čisté. Od začiatku si zvolila náročnejšiu cestu, ale poctivú a čistú.
