Moje tri etapy – Marián Fabian

Životné cesty, zlomky udalostí, nezabudnuteľné okamihy, šťastné i boľavé obdobia. Taký je život človeka. Aj ten môj sa skladá zo životných etáp, ktoré šli paralelne jedna vedľa druhej, v istých okamihoch sa pretli, aby sa v iných znovu rozišli, či pozvoľna skončili. Každá z týchto etáp bola však sprevádzaná športom. Tomu som zasvätil celý svoj život, prácu, voľné chvíle a dnes už môžem povedať, že by som nikdy nemenil. A s nikým.

Hráčska etapa:

S futbalom som sa už asi narodil, ale hrať a trénovať som začal ako 9-ročný v Tatrane Prešov pod vedením trénera Emila Biháryho. Ako najmladšiemu „benjamínkovi“ mi pripadla aj úloha zbierať lopty. Ale patrilo to k futbalu, tak som zbieral.

Ako som rástol, tak som výkonnostne postupoval vždy o trochu vyššie. S o dva roky staršími dorastencami som hral 1. dorasteneckú ligu. Už tu som okúsil, akú chuť majú tie najvyššie súťaže, i to, o čom je športové šťastie. Keď sme v roku 1967 po víťaznom zápase s ČH Bratislava, ktorý nám priniesol titul majstra Slovenska, nastúpili proti Sparte Praha o titul Československa, mali sme ho na dosah. Remíza však znamenala, že na rad príde žreb a vtedy si šťastena vybrala Spartu. Sklamanie, pocit nespravodlivosti, krivda, hnev. To všetko sa v našej mladej krvi spojilo a búrilo sa. No nikdy tam nebolo rozhodnutie skončiť s futbalom. A tak som išiel ďalej.

V jeseni 1967 som ako vysokoškolák začal hrať za Slovan a tu som si znovu zahral o majstrovský titul vtedajšieho Československa. V Prahe sme prehrali 2:0 a Ondrušovu (neskôr kapitán na ME 1976) penaltu si vtedy odniesla tyčka. Doma nám už potom 1:0 nestačilo. Opäť to športové (ne)šťastie.

Neskôr som si vyskúšal aj B-čko Slovan, aj juniorku. Po skončení vysokej školy som sa vrátil do Prešova, avšak Slovan ma nechcel pustiť do Tatrana, a tak som zostal „visieť v lufte“. Tatran ma nebol schopný „vykúpiť“, a tak som uskutočnil historický prestup do TJ Čerhov Hertník.

Po príchode do Bardejova v roku 1976 ma chceli do Partizána Bardejov, no vedenie školy, kde som nastúpil ako stredoškolský profesor, sa vyjadrilo, že som na gymnázium prišiel učiť a nie hrať futbal. Škoda.

Hral som aj za TJ Poliakovce a posledný zápas mesiac pred päťdesiatkou 3. ligový zápas za BNV (omylom ma pán Vänke zaregistroval do BNV, nie do FC Bardejov – futbalových vyslúžilcov, ktorí hrali okresnú súťaž). Bol zo mňa legendárny slovenský sir Stanley Matheus. Tým skončila moja hráčska kariéra.

V spomienkach sa často a veľmi rád vraciam do vysokoškolských čias, kedy som toho stihol na vtedajšiu dobu neúrekom. V roku 1968 (!) som bol na turnaji v západnom Berlíne, kde ma prehovárali, aby som zostal. Bude to znieť neuveriteľne a určite aj čudne, ale Nemci mi naozaj hladkali nohy. Podarilo sa mi absolvovať dve univerziády, s kádrom vysokoškolského mužstva som strávil dva týždne na zájazde v Sýrii ale, žiaľ, kvôli epidémii mi ušiel týždňový pobyt v Kuvajte. Vrcholom mojej vysokoškolskej kariéry boli ME vysokoškolákov v Macedónsku. Vo štvrťfinále sme prehrali s Ruskom, a tak sme sa po pobreží Juhoslávie pobrali domov.

Trénerská etapa:

Moje trénerské pôsobiská boli v Hertníku (záchrana v 4. lige ), Poliakovciach, Kružlove, Demjate, BNV (záchrana v 3. lige), Hažlíne (postup do 1. triedy okresu), ale najdlhšie som trénoval v Partizáne Bardejov. Bol som zakladateľom športových futbalových tried na 4. ZŠ v Bardejove (dnes ZŠ Bartolomeja Krpelca), trénoval som dievčatá – volejbalistky, s ktorými som dva roky bojoval v krajských majstrovstvách.

Vo futbale som si však toho odtrénoval najviac – všetky kategórie od prípraviek až po mužov. Podarilo sa mi doviesť dorastencov do 1. ligy v r. 1996, keď aj muži v tomto období postúpili do 1.ligy. Trénoval som aj mužov Partizána v 3. lige s bývalým reprezentantom, dnes už nebohým Igorom Novákom (bol aj mojím spoluhráčov v Prešove), po ktorom som prevzal mužstvo v 3. lige.  V súčasnosti trénujem v Bardejovskej Novej Vsi (3. liga), kde je mnoho mojich odchovancov. S hrdosťou môžem povedať, že som trénoval Mgr. Rasťa Kicu (hlavný tréner A-mužstva Partizána Bardejov) ešte ako žiaka a mnohých iných, ktorí dnes obliekajú ligové dresy, napr. R. Pillár, M. Kukulský, F. Šott.

Stoja zľava: Olah, I. Vasiľ, M. Vasiľ, Mgr. Fabián -učiteľ TV, Mgr. Ščerbík – tréner, Savčinský, Kundrát

Učiteľská etapa:

Aj celá moja učiteľská kariéra bola prepletená športom. Ako inak, vyštudoval som predsa telesnú výchovu. Učiť som začal v r. 1972 na Strednej škole spoločného stravovania v Prešove. V r. 1973 – 74 som počas povinnej vojenskej služby učil na Vysokej vojenskej škole pozemného vojska vo Vyškove. Hral som tam aj futbal a neskôr trénoval vojenské mužstvo. V r. 1976 som sa presťahoval do Bardejova a nastúpil na tunajšie GLS, kde učím dodnes (dokedy?).

Od r. 1974 som bol členom inštruktorov lyžovania pre učiteľov pri Metodickom stredisku v Prešove. Vykonával som túto činnosť do r. 2010. Z úspechov, ktoré som dosiahol s našimi žiakmi, musím spomenúť najmä 1.miesto na majstrovstvách Československa v atletike v Karlových Varoch. Účastníkmi boli Doroš, Savčinský, bratia Ščerbíkovci, Nemec, Olah  a iní (dnes si už neviem spomenúť). Účasť na krajských majstrovstvách pri takom počte ani radšej nerátam. V posledných rokoch som bol s futbalovým družstvom dievčat 2-krát  na majstrovstvách Slovenska (raz to bola olympiáda Gaudeamus Igitur v Trnave 2013), kde sme vždy skončili na 5. mieste.

V  1975 som bol s prešovskými dievčatami  na spartakiáde v Prahe a v roku 1980 a 1985 už so žiakmi bardejovského GLS. 

Doviedol som k maturitám štyri triedy, bol pradedom maturitnej komisie na športovom gymku v Košiciach a gymku vo Svidníku. Asi do r. 1990 som učil aj geografiu a potom už len telesnú výchovu.

Resumé:

Ak si to zhrniem, na jeden ľudský život je toho dosť. Žil som, nie prežíval. Tešil som sa z každého, čo i len malého úspechu ako svojho, tak i mojich zverencov. Futbalu som veľa obetoval, no ten mi to vedel aj štedro vrátiť. Práve vďaka futbalu som sa dostal, či už ako hráč alebo divák, do Poľska, Nemecka, Holandska, Rakúska, Maďarska, Rumunska, Juhoslávie, Belgicka, Sýrie (s medzipristátím na Cypre). Šport ma priviedol na OH 1980 do Moskvy aj na MS v modernej gymnastike v Grécku. Chvíle, ktoré sa nedajú ničím zaplatiť, nahradiť, vyvážiť. Každý jeden okamih, strávený tam, zostane navždy zapísaný v spomienkach.

Za to všetko patrí vďaka aj mojej rodine. Vyrastal som v športovej rodine. Otec hrával za Eperješ (Prešov), klub Torokveš, v Užhorode, v Čechách. Starší brat bol mládežnícky brankár v Prešove, sestra juniorská reprezentantka Slovenska v basketbale, hrávala 1. ligu za Prešov, druhý brat získal ako dorastenec medailu za 4. miesto na majstrovstvách Československa vo futbale. Dnes viem, že niečo z toho športového nadania som teda dostal do vienka, s niečím som sa zžíval, ako som vyrastal v rodine, a veľkú časť som si musel vydrieť. Musel, aby som si to vedel v svojom živote vážiť.