Jednou z vecí, ktoré si v živote najviac cením je sloboda. Niekto pod ňou chápe politickú slobodu, iný slobodu vyznania, finančnú slobodu. Ja vidím slobodu, okrem týchto vecí, aj ako možnosť ísť kdekoľvek chcem a to najlepšie – kedykoľvek chcem.
Odmala som mal rád šport. Prežil som klasické detstvo plné pohybu s kamarátmi, no počas 3. a 4. ročníka ZŠ som mal sériu zranení, pre ktoré som sa nemohol veľmi pohybovať vonku. Objavil som teda “krásy” počítačových hier, sladených vôd a chipsov a za chvíľu som sa stal dobrým kandidátom na maskota pre firmu Michelin.
Rozhodujúci moment nastal, keď sme boli ja a moji rodičia s našimi vynikajúcimi priateľmi Johnym a Evkou Balonovými na dovolenke v Chorvátsku. Mohol som mať tak 9 – 10 rokov. Práve vtedy Johny a Evka upozornili mojich rodičov na to, že kariéra maskota firmy na výrobu pneumatík nie je asi to, čo v živote budem chcieť. A teda, že by som mal schudnúť. Vysvetlili mi, že je koniec všetkým “prázdnym” kalóriám (čokoládam, sladkým vodám a podobne) a že musím začať športovať. Popravde aj ja sám som si už skôr uvedomoval, že som tučný a musím niečo robiť. Akurát som nevedel čo a tiež mi chýbal impulz.
Stál som teda pred rozhodnutím, aký šport začnem robiť. Vyrastal som v Bardejove, čo je síce nádherné mesto, no MHD (po našom bardejovskom mapky) sa v ňom podobá padaniu meteoritov… Autobusy chodia dosť sporadicky a ani to neviete, ktorý kedy a kam dôjde. No a mladý človek si vtedy začne uvedomovať, že kamaráti nemusia bývať len na jeho ulici, prípadne o ulicu ďalej, a teda, že sa potrebuje pohybovať po celom meste. Aj keď ma rodičia vždy a všade radi odviezli, bol som v tomto závislý od nich a to ma hnevalo. Vymykalo sa to môjmu chápaniu slobody a nezávislosti. Preto som si povedal, že by bolo super dokázať sa dostať rýchlo po Bardejove kdekoľvek chcem a to bez akejkoľvek pomoci alebo náčinia, teda po vlastných. A tak som začal behať.
Najprv to boli len malé kolečká okolo ulice. No o chvíľu som bol schopný prebehnúť za pár minút na druhú stranu Bardejova, pokecať chvíľu s nejakým kamošom a bežať späť domov. Rovnako to bolo aj v nedele po kostole. Len čo sme sa s rodičmi vrátili domov, bleskovo som sa prezliekol a bežal som ešte do mesta za kamošmi, ktorí chodili po kostole na zmrzku. Ak som náhodou mal chuť na kúpeľskú vodu, tak som za 20 minút bol behom v kúpeľoch a za 20 naspäť. Takto som onedlho patril na telesnej výchove k najlepším bežcom z triedy. Vtedy zaúradoval môj telocvikár Karol Bušík, ktorý si všimol moje nadšenie pre beh. Veľmi ma v tom podporoval a vždy ma chválil za dobrý výsledok. Neskôr mi dokonca vybavil aj atletické tréningy. Rovnako ma ťahali aj spolužiaci, keď mi nedovolili zaostávať a povzbudzovali ma v tom, aby sme tú Topľu (kolečko od jedného mosta Tople k druhému) dobehli spolu. Vtedy sa k láske k behu začala pridávať aj moja súťaživá povaha. Je úžasné, ak človek má okolo seba ľudí, ktorí ho podporujú a ťahajú. S nimi svalovka nikdy nie je až taká veľká, aby som si nešiel zas zabehať.
Takto sa beh pre mňa stal zakrátko symbolom absolútnej slobody. Naučil ma prekonávať bolesť a prekážky, byť vytrvalým a cieľavedomým. Človek pri behu nie je limitovaný ničím. Jedine vlastnou kondíciou. Čím je tá väčšia, tým sa cítim slobodnejší. Zároveň je pre mňa beh lepším odpočinkom ako spánok a inšpirujúcejší než Mozartove diela.
Preto sa nenechajte oklamať nudným obalom behania. Kto sa pozrie dovnútra, nájde poklad.
Ján Mišák, upravil BROsport
