Karol Jokl bol skutočným futbalovým virtuózom

28. októbra uplynie 18 rokov od chvíle, kedy slovenský futbalový svet prišiel o skvelého Karla Jokla, prezývaného Kopýtko.

V sedemdesiatych rokoch bol jedným z najlepších hráčov Slovana, takže už len pamätníci veľkých ér belasých si môžu zaspomínať na jeho kvalitnú hru a jeho žonglovanie s loptou.

Karol Jokl sa narodil 29. augusta 1945 v Partizánskom. Jeho otec bol ligovým hráčom v ŠK Baťovany, neskôr Šimonovany a slovenský futbalista získal lásku k tomuto športu práve od neho. Svojmu synovi takmer denne vštepoval vynikajúcu techniku, ktorou zaujal už ako 17-ročný, keď nastúpil na svoj prvý ligový zápas proti Hradcu Králové. Gólovo sa presadil už v treťom zápase proti Sparte Praha.

Postupne sa stal nevymeniteľnou súčasťou tvoriaceho sa silného Slovana, ktorý postupne získal tri tituly a dosiahol najvýznamnejší klubový triumf v histórii Československa, čo ani po rozdelení nik neprekonal – vyhral Pohár víťazov pohárov, ktorý sa neskôr spojil s Pohárom UEFA. Jokl pri žiadnom triumfe nechýbal, bol mužom, ktorý robil dôležité zlomy.

Po príchode do kabíny mu tréner Leopold „Jim“ Šťastný dal prezývku Kopýtko, lebo bol z Partizánskeho – mesta obuvi. Šťastný bol mág v tom, že vedel pre každého nájsť ideálny post a vyťažiť z hráčových kvalít maximum. Karol zdedil gény po otcovi a v Slovane ich pretavil do super kvality. Mal skvelé periférne videnie, výbornú prácu s loptou, s ktorou žongloval ako Brazílčania, milimetrovú prihrávku. Jeho spolupráca s Jánom Čapkovičom vošla do histórie. Aj vďaka jeho prihrávkam sa ľavý krídelník stal v roku 1972 ligovým kanonierom. Jokl vedel skvele klamať telom a ľavačkou poslať loptu tak presne, že spadla pred Čapkoviča do behu a ten už len dokončil Joklom vymyslenú akciu. Boli to vraj parádne zážitky.

Reprezentačný debut v drese ČSSR zažil ako 18-ročný proti Juhoslávii. Bolo to 3. novembra 1963, na ďalší reprezentačný štart čakal takmer dva roky a napokon si ho zopakoval proti Rumunsku na pozvanie trénera Jozefa Marka. V československej reprezentácii nastúpil 26-krát, dal 11 gólov. Hral na MS 1970 v Mexiku.

Vráťme sa však na Tehelné pole. V roku 1975 sa v boji o titul hralo pamätné derby Inter – Slovan. Inter mal bližšie k titulu, ale na Pasienkoch kraľoval Slovan a režisér Jokl. Belasí vyhrali 4:2 (Švehlík 2, Jokl a Ondruš z 11 m). So slávnou bodkou prišiel aj Joklov koniec v Slovane. Nevedno, či na neho doľahli ťažkosti z rozpadávajúceho sa manželstva, či tlak nových hráčov. Odišiel do Prievidze. Na vrchole slávy, v čase, keď sa čakalo, že mohol mladých vyburcovať na zisk tretieho titulu v jednom rade. Slovan ho nezískal.Za belasých pritom odohral 238 ligových zápasov, strelil 69 gólov.

Prievidza však nebola Bratislava, Baník nebol Slovan. Jokl už nemal radosť z futbalu ako kedysi. Dal sa na trénerstvo, ale tak trochu v úzadí. Bol introvert, uzavretý až tichý, na ihrisku ho vedela rozladiť prehnaná tvrdosť, zákernosť, znechutili ho pokriky. Vnútri však nesmierne prežíval všetko týkajúce sa futbalu, nadovšetko to, čo bolo spojené s jeho Slovanom.

Úplne ožil, keď dostal ponuku stať sa asistentom Dušana Galisa práve v Slovane. Aj tam ťažko prežíval, keď sa nedarilo. Vnútri ho veľmi trápili prehry a po jednej z nich s Lokomotívou Košice doma 0:1 mu prišlo nevoľno. Srdce, ktoré často preveroval cigaretový dym, dostalo zásah, z ktorého sa nespamätalo.

Veľký futbalový elegán, bohém a brilantný technik odišiel priskoro, 28. októbra 1996 vo veku 51 rokov.

Česť jeho pamiatke.