Veľká cena Monaka v plnej nahote odhalila to, čo sme možno tušili už dávno: stratégovia Mercedesu nestoja za veľa. Ťažko povedať, či s každým výjazdom bezpečnostného vozidla majú nutkanie povolať svojich jazdcov do boxov. Tento víkend však opäť predviedli niečo, čím šokovali všetkých, niečo, čo v 65. ročnej histórii formuly 1 nemá obdobu. V pretekoch, ktoré Mercedes, aj Ferrari išli na jednu zastávku v boxoch, povolali trinásť kôl pred koncom lídra pretekov na druhú zastávku v boxoch. Ostatné už je – ako sa hovorí – história.
Intro
Po dojazde do cieľa bolo vidno na tvárach všetkých, ktorí mali na svojom oblečení trojcípu hviezdu rozpačité pocity. Tí ostatní sa buď škodoradostne usmievali, alebo mali od prekvapenia otvorené ústa. Čo sa presne stalo, bolo v odborných médiách dostatočne opísané už v pondelok. Takže len v skratke: vedenie pretekov po havárii Maxa Verstappena a Romaina Grosjeana prvýkrát v histórii neutralizovalo preteky virtuálnym bezpečnostným vozidlom. Výhoda je v tom, že jazdci by si aj po jeho zrušení zachovali rozostupy, v akých dovtedy jazdili. Holanďan sa však z kokpitu príliš neponáhľal a chvíľu to vyzeralo, že na trať bude musieť vyraziť auto s lekárom. Nuž a to bez reálneho bezpečnostného vozidla nejde. Vedenie pretekov teda v tomto smere postupovalo správne.
Dôležité z pohľadu výsledkov je to, čo nastalo potom: Hamilton mal v tom čase na čele náskok, ktorý by mu teoreticky (s rezervou jednej sekundy) stačil na to, aby sa aj po výmene pneumatík vrátil pred svojich prenasledovateľov. Problémom však bolo, že Hamilton pri svojej ceste do boxov už bol v šikanách okolo plaveckého bazéna za bezpečnostným vozidlom, ktoré jazdilo pomaly, aby sa mohlo celé štartové pole bezpečne zaradiť do vláčika za ním. Tu stratil Angličan čas (8,7 sekundy oproti Rosbergovi), ktorý sa predtým zdal byť dostatočný na návrat na prvú priečku. Pripočítajme k tomu ešte o 1,5 sekundy dlhšiu zastávku v boxoch, ako v prvej polovici pretekov a príčina je každému jasná.
Kto spravil chybu?
Toľko fakty. Zaujímavé je ale čítať vyjadrenia vedenia tímu, ale aj samotného Hamiltona. Ten hneď pri rozhovore s Martinom Brundleom na stupňoch víťazov prezradil, že šlo o spoločné rozhodnutie jeho a tímu. Neskôr upresnil, že on tím informoval o tom, že jeho mäkké pneumatiky pri jazde za bezpečnostným vozidlom strácajú teplotu a tlak. Tu treba povedať, že Lewis sa na svoje auto sťažoval počas celého víkendu. V kvalifikácii sa mu zdalo zle vyvážené, napriek tomu, že v ňom dosiahol čas, na ktorý jeho tímový kolega nedokázal zareagovať. Na začiatku pretekov zase s tímom riešil prehrievanie bŕzd, ktoré ho malo spomaľovať, ale v skutočnosti v tom čase jazdil najrýchlejšie kolá zo všetkých.
To, že pneumatiky na monopostoch strácajú za bezpečnostným vozidlom teplotu a tlak je v takýchto situáciách úplne normálna vec, podobné problémy mali aj ostatní. Tímový inžinier, ktorý s ním komunikoval, ho mal preto skôr vyzvať, aby sa ich snažil kľučkovaním aspoň trochu zahriať. Ťažko ale povedať, či na boxovom múriku je niekto, kto by sa odvážil majstrovi sveta hovoriť, čo má robiť. Aj keď podľa Totta Wolffa ho tím najskôr požiadal, aby ostal vonku na starých pneumatikách. Prečo teda tá náhla zmena?
Počítače ešte preteky nevyhrávajú
Hamilton sa priznal, že ho zmiatlo, keď na jednej z obrazoviek, ktoré sú popri trati, videl mechanikov Mercedesu stojacich pred boxami. Z toho vydedukoval, že Nico Rosberg vymenil svoje pneumatiky. Tento svoj predpoklad si však cez rádio neoveril! Nemec pritom o zastávke ani neuvažoval a s tímom ju vôbec neriešil. Na inom okruhu by tak možno spravil, ale nie v Monaku. Na okruhu, kde ak neurobíte žiadnu chybu, ten za vami nemá žiadnu šancu. Keď o pár hodín neskôr iný monacký víťaz Juan Pablo Montoya oslavoval výhru v slávnych 500 míľ Indianapolis, niekto si spomenul na jeho slová, ktoré v Monaku svojho času povedal: „Postavte mi monopost formule 3000 (predchodcu dnešných GP2) na pole position a ja vám tie preteky vyhrám!“ Problém je možno v tom, že v Mercedese sa ľudia v dnešnej pretechnizovanej dobe úplne spoľahli na dáta z počítačov. Pritom stačilo len použiť sedliacky rozum. Ak sme celý problém Mercedesu v Monaku chceli zhrnúť, tak stačí napísať dve slová: nedostatočná komunikácia.
Ako sa rodia legendy
Z pohľadu Mercedesu sa nič až také tragické nestalo: tím vyhral, prišiel akurát o double a tri body v Pohári konštruktérov, čo je pri jeho náskoku úplne zanedbateľné. Z pohľadu Lewisa Hamiltona sa však jedná o malú športovú tragédiu. Majster sveta tu veľmi chcel vyhrať a odčiniť tak smolu z predchádzajúcich pretekov. Všetko mal perfektne rozohrané až do 65. kola v ktorom padlo ono osudné rozhodnutie. On mal byť tým oslavovaným. Tak veľmi chcel k svojmu jedinému víťazstvu v úzkych uličkách monackého kniežatstva pridať ďalšie. Namiesto toho svojim zaváhaním spravil monackú legendu zo svojho tímového kolegu: pred ním sa podarilo preteky dokončiť na prvom mieste tri roky po sebe len Grahamovi Hillovi, Alainovi Prostovi a Ayrtonovi Sennovi. Tomu Ayrtonovi Sennovi, na ktorého sa tak veľmi Hamilton chce podobať. A keď sme v Monaku, tak práve jazda Sebastiana Vettela v samotnom závere pretekov, ktorý Hamiltonovi nedovolil dostať sa aspoň na druhé miesto, v mnohých evokovala rok 1992, keď Ayrtona Sennu naháňal na čerstvých pneumatikách Nigel Mansell:
Nakoniec sa ukazuje, že pravdu má iná legenda tohto športu, Sir Stirling Moss, ktorý o aktuálnom majstrovi sveta ešte pred tohtoročnými pretekmi v Španielsku povedal, že si nemyslí, že už dosiahol veľkosť legendy. Aj keď je na správnej ceste. V tomto smere je k tej legende možno trochu bližšie Fernando Alonso, ktorý dokázal bojovať o titul s autami, ktoré na to teoreticky nemali (a.k.a. Ayrton Senna na McLarene v rokoch 1992 a 1993). Legendami sa totiž stávajú jazdci, ktorí dokážu zvíťaziť napriek nepriazni osudu a nie tí, ktorí s prstom v nose prinášajú víťazstvá ako na bežiacom páse. Sebastian Vettel by o tom určite vedel rozprávať.
Koniec koncov Ayrtonovi Sennovi tiež v roku 1988 ušlo v Monaku jasné víťazstvo. Keď vtedy jazdil na prvom mieste s náskokom ešte väčším, ako mal v nedeľu Hamilton, skončil v zvodidlách v zákrute Portier. Presne v tej istej, v ktorej po prejazde cieľom Angličan rozjímal nad tým, prečo to celé dopadlo tak, ako to dopadlo. Sennu to nezlomilo a nakoniec dokázal to, že ďalšie preteky v Monaku až do jeho predčasnej smrti nevyhral nikto iný ako on. Bolo ich celkom päť. Či aj Hamiltona tento jeho čiastkový nezdar posilní tak isto, bude záležať len na ňom. Začať by mal upratovaním vo svojej hlave. Pretože byť najrýchlejším niekedy nestačí.
