Posúvať sa vpred

Každý športový príbeh môže byť inšpiráciou, motiváciou alebo povzbudením, bez ohľadu na to, či ide o článok majstra sveta alebo len spoveď obyčajného človeka, ktorý v športe našiel neobyčajne veľa.

Môj športový lifestyle sa začal rozvíjať už v ranom veku vďaka rodičom, ktorí vo mne budovali kalokagatiu, v tom čase pre mňa neznámy pojem. Na lyže som sa prvýkrát postavil ako trojročný a po nejakom čase šmýkania na zadku prišli roky tvrdej driny na svahu. Otec, pomerne známy lyžiar v regetovskej komunite, prísne piloval našu techniku, aby z nás neboli ,,hurkare“. Neprešlo veľa času a ocitol som sa na dnes už legendárnom H-čku medzi bubnami, keďže na malom svahu, ako sa neraz otec vyjadril, jazdia len ,,šupaci“ a šuflikare (nie som si istý správnosťou výrazu, sú to len moje idylické spomienky z detstva).

Okrem športu som odmala vďaka mame rozvíjal aj svoju intelektuálnu stránku a vzdelanie je dodnes na prvom mieste. Okrem všelijakých iných športových činností som sa v druhom ročníku na základnej škole nechal zlákať na hokej, kde som strávil deväť rokov. Čo sa týka výsledkov, nebola to žiadna sláva. Bolo to dlhých deväť rokov, kde pocit z prehry striedal väčšinou pocit z ďalšej prehry. No nespočetné množstvo zážitkov a osobnostný rozvoj zato rozhodne stáli. Sen o Stanleycupe sa nám pravdepodobne všetkým rozplynul pri pohľade na dvojciferný rozdiel skóre každú sobotu počas celej základnej školy. V doraste sa nám podarilo zbiť počet inkasovaných gólov pod 10 a pridať aj pár cenných viťazstiev. Už to bol z našej strany vyrovnanejší hokej. Nikdy som si z toho ale ťažkú hlavu nerobil, pretože sa mi darilo dosahovať v škole výborné výsledky a na hokej som sa nikdy nespoliehal. V súčasnosti, keď sa stretneme na hokejbale, spomíname predovšetkým na zažitky, z ktorých ma vie dodnes zo smiechu rozbolieť brucho. Ťažko to opísať, treba to jednoducho zažiť.

V športe, rovnako ako na sínusoide života, sa striedajú úspešné obdobia s tými neúspešnými. Každá porážka je posunom vpred. Koniec neúspešno-úspešnej hokejovej kariéry bol pre mňa novým impulzom v živote. Okrem školy som sa rozhodol venovať svojmu snu, a tým je cvičenie. Dnes je to hitom a módnym trendom, no ja som o vypracovanej postave sníval odmala. Mal som asi šesť rokov, keď som naživo videl profesionálneho kulturistu a vzbudil vo mne obrovský dojem a rešpekt. Vtedy som si zaumienil, že raz sa pokúsim o rovnakú postavu, akú mal on. Neviem, nakoľko bol ovplyvnený „zázračnou mágiou“, no aj napriek tomu si to vyžaduje obrovské množstvo úsilia, potu, jedenia, motivácie a disciplíny. Prešlo 12 rokov a toto stretnutie je pre mňa stále motiváciou. Aj keď som to asi nikdy nahlas nevyslovil, mojím vzorom a motiváciou je istotne aj môj brat, ktorému som vždy v dobrom slova zmysle závidel nezlomnosť, vytrvalosť a pevnú vôlu. Vždy som bol šľachovitý, no patril som k tým chudým ektomorfným typom. Často som sa stretával s názormi, že cvičím zbytočne, keďže svaly nenaberiem. Odmietal som sa s tým zmieriť a okrem toho ma to veľmi bavilo. Je to skvelý spôsob ventilácie mysle. Dnes som niekde na pol ceste za snom, za necelé tri roky sa mi podarilo nazbierať 15 kg. Obdobia progresu samozrejme striedajú obdobia stagnácie, no vždy sa snažím robiť nejakú zmenu v tréningu, aby som sa posunul o kúsok dopredu. Najviac na mňa zaberá intenzívny silový tréning. Je oveľa náročnejšie byť prísny sám na seba a dodržiavať sebadisciplínu, keď nad sebou nemám trénera, ako som bol zvyknutý pri hokeji. No naučil som sa, že sa mi vráti len toľko, koľko do toho dám a keď nie som spokojný, neurobil som pre to dosť. Stále mám však na pamäti, že cvičenie mi musí prinášať radosť. Kľúčom k tomu je neporovnávať sa s inými, pretože vždy sa nájde niekto lepší. Stačí, že sa zlepšujem v porovnaní sám so sebou a vidím výsledky. Som toho názoru, že porovnávanie môže človeka motivovať, no zároveň z neho môže urobiť otroka železa, ktorý urobí pre zlepšenie všetko aj na úkor zdravia. Okrem cvičenia nepohŕdnem ani futbalom, florbalom, cyklistikou alebo inou aktivitou, ktorá mi prináša radosť a pomáha mi k šťastiu a pri ktorej zabudnem na školské a iné povinnosti. Toto je zmyslom športu v mojom živote.

Autor: Rišo Bačo