Prišlo leto a s ním aj obdobie krátkych sukní a opálených nôh. A vtedy sa natíska otázka leta: „Čo si robil v zime?“ Stará, otrepaná otázka, ale napriek tomu dostatočne provokačná na to, aby sa mnohí v zime aspoň zamysleli. A tí horlivejší sa nielen zamyslia…
Dnes nebudem písať o sebe. Prinášam vám príbeh človeka z nášho mesta, z nášho fitka, z môjho blízkeho okolia. Je to osôbka, ktorú mnohí dnes nespoznávajú alebo naopak, chodia sa na ňu pozerať. Nie je ňou nik iný ako Agátka Gužiková, mama známeho a talentovaného mladého futbalistu Vlada. A práve on ju posunul tým správnym smerom, aby od vety: „Dadi, ja už prídem cvičiť,“ sa postupne dopracovala k vete: „Kedy dnes môžem prísť?“
Písal sa november 2013 a Agi sa vydala na dlhú trať premeny. A že to bude naozaj dlhá a ťažká cesta plná neprehľadných zákrut, som ako trénerka vedela. Dnes som presvedčená o tom, že to vedela aj ona. Aj preto si ju vážim o to viac, že sa odhodlala postaviť na štart a začať. Ako tréner môžete vydať zo seba dušu, ale pokiaľ si to človek v hlave neposkladá a neuvedomí si, že toto nie je jednorazová jazda, tak príde sklamanie. Sklamanie, ktoré vám dá stopku. Agi si však išla a ešte stále ide za svojím cieľom a dnes vie, že cvičiť už bude vždy. Som veľmi rada, že pochopila podstatu a veľmi rýchlo ju aj prijala.
Začiatky neboli jednoduché. Agáta je normálna baba, ktorá sa na nič nehrá. Keď mi teda povedala, že sa jej nechcelo prísť, ale prišla, lebo sa mi to bála povedať, verila som jej to. Dokonca aj to, že som asi taký strašiak pre svojich zverencov. Nevadí, bola som rada, že znova bola vo fitku. Prišli aj tie spomínané neprehľadné zákruty, za ktorými boli tvrdé tréningy, svalovky, litre potu, odopieranie, neporiadok doma…. to všetko však stálo zato. Po roku a pol je z nej iná žena. Síce stále rovnako skromná, usmievavá a vždy pozitívne naladená, ale zmenená. Schudla 18 kíl a to už teda je čo povedať.
Najradšej mám, keď mi povie, kúpila som si rifle, tričko a zmestila som sa do 38-čky. Jej nefalšovaná radosť je nákazlivá a ja sa teším s ňou. Agi si to naozaj zaslúžila. Poznám ju dlho, viem, že nič nedostala zadarmo a dokonca aj tú terajšiu postavičku si musela tvrdo vydrieť sama.
Ešte nie sme spokojné, nie sme v cieli, a stále je čo meniť a vylepšovať. Ona je ale živým príkladom toho, že ak človek chce, môže zmeniť veľmi veľa vecí. Ak nie posunúť vesmír, tak aspoň ručičku na váhe o riadny kusisko dolu. Okrem straty prebytočných kíl sa Agi naučila ešte niečo. Niečo, čo nikoho v škole neučia, a síce počúvať vlastné telo, mať k nemu úctu a popasovať sa so sebadisciplínou.
V športe a vo fitnes dvojnásobne platí: „Zajtra môžeš cítiť bolesť alebo ľútosť. Vyber si.“ A Agi si vybrala. Vybrala si bolesť…. ale získala oveľa viac. Všetci, ktorí ju poznáme, jej držíme palce. Vydržať je totiž niekedy rovnako ťažké ako začať.
