Šport je v živote človeka oddelením hračiek

Čas beží a asi nikoho neprekvapuje, že sme sa v tomto našom oddelení v priebehu roka pomaly presunuli z časti lyžiarskej, cez hokejovú, do časti cyklistickej a vkuse poškuľovali po loptách a kopačkách.

Tak ako v oddelení hračiek, aj tu môžeme nájsť produkty z celého sveta, a aj tu sa nám občas stane, že vyjde najavo, že tá či oná značka pochádzajúca z Číny alebo Indie obsahuje nejakú škodlivú látku a produkt, ktorý ju obsahuje, musí byť stiahnutý z obehu.

Táto paralela mi napadala nejaký čas po tom, čo sa Lance Armstrong vyjadril, že tohtoročné výkony na TDF sú až podozrivo dobré. Viem, že Lance najazdil na bicykli viac ako ja na aute, ale ako sa dá rešpektovať niekto, kto klame o tom, že dopuje, potom klame o tom, že klamal, a celá aféra sa skončila tým, že klamal o tom, že klamal, že klame….

Písať a kategorizovať doping je hádam na celú knihu a som si istý, že nejedna bola už aj napísaná. Mňa však zaujíma tá tenká červená čiara. Samotný doping sa klasifikuje dosť nejednoznačne. Za doping sa považuje každá látka, ktorá zlepší výkonnosť a poskytne dotyčnému športovcovi výhodu oproti ostatným. A medzinárodný olympijský výbor ide ešte ďalej a hovorí, že doping je všetko, čo je proti pravidlám v častiach 2.1 až 2.8.

https://www.olympic.org/documents/reports/en/en_report_1316.pdf

Samozrejme, je tu ešte vec škodlivosti na organizmus, ktorý je kokteilom nespočetného množstva organických látok. Rozhoďte si balans a prídu problémy.

Takže niečo brať môžete, niečo len trošku a niektoré veci len raz, skoro tak, ako keď ma starý otec učil zbierať huby. Zarážajúce je, že vám môžu dokázať aj metabolit z niektorých zakázaných látok a ste, ako by povedali Angličania, “in a pickle”. No a na dôvažok každý šport má iný zoznam látok. Napríklad alkohol je považovaný za doping v lukostreľbe, pretože vraj pomáha stabilizovať ruku a vyrovnať nerovnosti v dýchaní pri mierení. Myslím, že na tom niečo bude, minule sme strieľali a po štyroch pivách som nastrieľal lepšie ako Gönci na olympiáde. OK, ako vedecký experiment sa to brať nedá, ale povedzte…

Celý tento bordel je komplikovaný tým, že ak vám niektorú z týchto látok, jej metabolitov či markerov tvorí telo samo, postihnutý nebudete a musia vám dokázať, že ste dopovali účelne. A sme tam, kde sme začali.

Príroda je plná variácií, ktoré ženú evolúciu a adaptabilitu do prostredia, v ktorom organizmus žije. Jeden má dlhší nos, druhý je v spolku nespravodlivo plešatých, tejto sa tuk usádza tu a inej zase tam… Variácie však nájdeme aj trošku hlbšie, ako v rozmiestnení tukového tkaniva. Sú ľudia so srdcom na pravej strane a ľudia s jednou časťou pľúc. Sme proste všetkých tvarov, farieb a chutí. Nie, nebojte sa, nestratil som niť. Ide o to, že tieto variácie môžu ísť ešte hlbšie. Hlbšie ako na kosť, až na úroveň DNA.

Keď sa povie mutant, človek si predstaví, no, … asi X-mena, aj keď každý organizmus s mutáciou sa dá klasifikovať ako mutant. Všetci sme vlastne mutanti, ale skôr orwellovskí mutanti, pretože nie všetci mutanti sú si rovní, niektorí mutanti sú lepší. Predstavte si, že máte mutáciu v géne, ktorého produkt (látka s názvom myostatin) limituje rast svalovej hmoty (niečo ako pokojná myseľ Stan Leeho Hulka). Keďže máte menej myostatinu ako výsledok mutácie, svaly vám porastú do nekonečna (srandujem), ale samozrejme takýto človek by mal šancu stať sa skvelým vzpieračom.

Nie ste silový typ a radšej beháte? Na kratšie trate sa poobzerajte po géne ACTN3 (alpha-actin 3), ktorý (pre nebiológov nie gén, ale jeho produkt) zvyšuje rýchlosť kontrakcie svaloviny, konkrétne typ II (fast twitch) a tento gén je prítomný u skoro polovice profesionálnych šprintérov.

Možno máte radi antiku a maratóny, preto odporúčam gén PPAR-delta. Myši s týmto génom dokážu behať až dvakrát dlhšie (alebo ďalej, záleží, ako sa na to pozeráte), no a aby som nezabudol na pána Armstronga, gén CKMM je upodozrievaný z vylepšenia VO2 max počas tréningu, a teda lepšiu odozvu tela na tréningovú rutinu. Skoro ako by človek bral EPO…

https://www.newscientist.com/article/mg19526141-700-superhuman-what-gives-elite-athletes-the-edge/

https://www.newscientist.com/article/mg20727673-900-superhuman-performance-could-betray-sport-drug-cheats/

Ja viem, nie sme v supermarkete a takéto gény buď máte alebo nie.

To sa však už tiež pomaly mení. Génové terapie, aj keď úspešné len v niekoľkých prípadoch, budú o pár rokov bežne dostupné, takže ak viete, o aký gén máte záujem, môžete ho nahradiť akoukoľvek funkčnou variantou. No a už sme len krok od dystopie, keď príde na „Germ Line Therapy“, pri ktorej môžete vystrihnúť jeden gén z pohlavnej bunky a nahradiť ho iným. Voi-la, sme v supermarkete športových dizajnovaných superdetí. https://www.genome.gov/10004764

Tu už musíme rozmýšľať o vede ako o nástroji, ktorý môže liečiť alebo zabíjať, záleží na tom, v čích rukách sa nachádza.

No a v neposlednom rade musíme zobrať do úvahy progres v rámci športových pomôcok. Je férovou výhodou, že jeden bicykel je ľahší ako druhý? Je fér, že americký plavec má na sebe “kožu zo žraloka”, ktorá redukuje odpor vody o 7 percent a energetické nároky plavca asi o 6 ? Tu sa už nestačí holiť, dámy a páni, tu už treba regres vo vývoji. Predpokladám, že tieto materiály sú dostupné všetkým, čo na to majú a tak to nie je neférová výhoda.

Aby toho nebolo málo, športovať pre radosť je jedná vec a robiť šport profesionálne druhá. Okrem finančnej odmeny nikto asi nepochybuje, že snom každého vrcholového športovca je stáť na špici, na prostrednej bedni a byť oslavovaný, kúpať sa v žiari reflektorov. Ak k tomuto prirátame to, že športovci sú platení za výkony, ktoré sa páčia nám, divákom, nie je sa čo diviť, že niektoré indivíduá siahnu po zakázanom ovocí.

Skúsme sa však zamyslieť nad tým, akú úlohu v dopingu zohrávame my, diváci. Ak si porovnáme, koľko ľudí sleduje slovenskú futbalovú ligu a koľko Ligu majstrov a obzvlášť ak sa zameriame na nežnejšiu časť diváckeho publika, je jasné, že na kvalitu sa pozerať oplatí alebo len za kvalitu si divák zaplatí. Ak niektorý šport nikto nepozerá, nikto oň nemá záujem, nie je dotovaný a kruh sa nám uzatvára.

Stačil jeden talentovaný Žilinčan a sledovanosť cyklistiky, predaje dresov a bicyklov vystrelili až k ISS.

Preto mám pocit, že my, diváci sami tlačíme športovcov k oveľa extrémnejším výkonom. Ako v Ríme, kde sa gladiátorské zápasy stávali čoraz krvavejšími, len aby sa páčili davu. Aj tu vidieť paralelu – zabávané davy sa nebúria, neunudené nečítajú.

Tak prečo tie látky, čo robia šport atraktívnejší, nepovoliť? No je to tak, že zdravie je ešte stále na vyššom stupienku ako úspech a sláva?

Čo však športovci, ktorí chcú byť „čistí“? Je len logické, že „čistí“ zostanú za pelotónom a ich mená zapadnú prachom, zdvíhajúcim sa za kolesami nadopovaných mutantov.

Je čas to uzavrieť ešte jednou myšlienkou.

Športovci sa radi pýšia tým, že športový úspech je vo veľkej miere prisudzovaný výchove mládeže a práce s ňou. Dovolím si načrtnúť iné vysvetlenie:

Čím viac detí sa vám do klubu nahlási, tým máte väčšiu šancu, že nájdete indivíduum s príslušnou mutáciou, ktorá sa maskuje ako talent. Potom nastupuje talent trénera, ktorý toto rozpozná a s mutantom pracuje na zlepšení nemutovaných časti, aby ich dostal na štandardnú úroveň a mutovaný nadštandard sa dostaví časom. Viem, vidím to jednoducho, ale skúste sa len zamyslieť.

Tieto myšlienkové pochody končia tým, že hodnotenie telesnej výchovy je idiocia. Láska k športu na nezíska cez počet zdvihov či sekúnd zabehnutých na 100m. Deti, ktoré chcú športovať na profesionálnej úrovni, sa aj tak nezlepšia v hodinách telesnej výchovy, ale trénujú poobede v kluboch. Skôr som zástancom toho, aby sa žiakom v škole predstavilo čo najviac športov, aby si našli ten svoj a venovali sa mu.

Počas toho zistia, či sú siloví, rýchlostní, vytrvalostní, či gaučosedaví a či zmrzlinožerúci. A hlavne nech ho robia s radosťou a nie pre slávu a peniaze, lebo dopadnú ako väčšina slovenských profi športovcov.

Autor: Michal Fabián