Tento rok som sa už po štvrtýkrát postavil na kolieskach na štart najstaršieho maratónu v Európe. Pocit to bol opäť neskutočný, od hlasitého búšenia srdca pár minút pred štartom až po trasúce a kŕčami atakované nohy za cieľovou páskou.
Priority som mal tento rok rovnaké, ako tie minulé. Tou základou, a to dosvedčí každý korčuliar, je samozrejme nespadnúť. Za celé tri minulé roky som na trati nemal osobnú ani vizuálnu skúsenosť s pádom. No tento ročník bol v tomto smere diametrálne odlišný. Už po pár prejdených záberoch som pár metrov pred sebou spozoroval pád troch protivníkov, ktorí sa len s ťažkosťami zbierali zo zeme. Ďalšie spozorované kolízie následne prišli na Námestí Maratónu mieru a pri vjazde na Aničku. Všetko to boli pády na začiatku preteku a spôsobené boli pravdepodobne nepozornosťou a „šarpaním“ sa dopredu. Našťastie som v nich hral úlohu diváka.
Nemôžem samozrejme zabudnúť ani na vylepšienie osobného maxima, čo je pre mňa najväčšia motivácia počas celého závodu. Poteší taktiež aj každý predbehnutý pretekár s priemerom koliesok nad 90mm, v ktorých spočíva vyššia rýchlosť v záberoch.
Tohtoročný závod sa líšil ako traťou (inlinisti mali mierne upravenú trať s cieľom na Moyzeske), tak aj mojou jazdou. Nezvyčajne som sa tentokrát rozhodol pre rýchly štart, na chvíľu som sa spolu s rýchlokorčuliarmi oddelil na čelo, následne som im už ale nestačil, čo spôsobilo, že som cca tri štvrtiny preteku šiel úplne sám. Chvíľami som dúfal v niekoho, kto ma potiahne, no potom som si uvedomil, že mi to samému celkom vyhovuje. Cítil som sa uvoľnene, a nohy, čo ma celkom prekvapilo, ma začali bolieť až v posledných piatich kilometroch. Všetko sa mi ale vynahradilo v cieli a následnom vydýchaní, keď som sa poriadne nevedel ani postaviť, nie to chodiť.
A čas? 20 kilometrov som zdolal v čase 00:56:45, čo za mojím maximom z minuého roka zaostáva o 25 sekúnd. Nevadí, treba trénovať, veď je tu aj ďalší ročník.:)
