Je utorok. Nohy ma bolia, boleli a bolieť ešte budú. Som prosto valcovaná folklórnym životom. Tancujem slovenské ľudové tance a za sebou mám tretí lúčničiarsky tréning.
Tanečnica z Lúčnice som iba polovične aj preto, že som ešte len vo výberových tréningoch, ale aj preto že stále tancujem v domovskom súbore.„Po valašsky od zeme…“, spieva sa v jednej ľudovej pesničke a ako 4-ročná som bola naozaj zúfalá, že mi to nejde ani po valašsky a od tej zeme už vôbec. Zakrátko na to som zistila, že som v suchu, lebo to majú vedieť iba chlapci. K tomuto prevratnému zisteniu som prišla vďaka mojej polo zúfalej mame. Tá už mala dosť môjho divokého zmietania sa do rytmov klasickej hudby v našej obývačke a rozhodla sa zapísať ma do DFS Studienka.
S rukami vo vreckách som sa pretancovala na pozíciu zatúlaného húsaťa v detskom tanci. Po dvoch rokoch mama opäť zaúradovala a bola som presunutá do DFS Klnka, kde sa ruky vo vreckách netolerovali. Odvtedy prešlo 15 rokov so stovkami vystúpení, desiatkami sústredení a tréningami 3 až 4 krát do týždňa. Keď ste folklorista, často sa stretnete s otázkou „Prečo práve ľudovky?“. Niektorým stačí odpoveď „ A prečo nie?“, iným to treba vysvetliť trochu obšírnejšie. Sama som sa nad touto otázkou neraz pozastavila a zistila som, že moje odpovede sa z roka na rok menia. Kedysi to bolo preto, že ma mama prihlásila, o pár rokov neskôr to bolo preto, že kamoška tancuje, tak budem aj ja a teraz je moja odpoveď úplne iná. Dlho som hľadala v čom by som mohla byť dobrá a stále mi unikalo, že to v čom môžem byť dobrá už dávno robím.
Ľudovky sú u nás veľmi podceňované. Slovensko je malá a pre zvyšok sveta dosť neznáma krajina, ale čo sa týka folklóru je aj Amerika na nás prikrátka. Každý náš región má vlastné kroky, kroje a hudbu a sú od seba diametrálne odlišné. Je super poznať Slovensko inak ako len krajinu, na ktorej čele stál analfabetický prezident a jej politici sú esami v korupcii. Ešte lepší pocit je, keď na zájazde tancujete pre ľudí, ktorým by lokalita Slovenska nebola známa ani po vzhliadnutí Google Maps a vidíte, že sa im naše tance páčia. A že sa im naozaj páčia, dávajú najavo dlhým potleskom, fotením sa s tanečníkmi a neraz dôjde aj ku autogramiáde. V súbore sa nezískavajú len tanečné skúsenosti, ale najmä skúsenosti v oblasti medziľudských vzťahov. Pravidlo, že kde je veľa ľudí je veľa srandy, ale aj konfliktov tu platí 10-násobne.
Som rada, že aj napriek tomu, že Slováci nie sú veľkými milovníkmi vlastného folklóru. vznikla tu celkom rozsiahla komunita, ktorá sa stretáva a baví na rôznych akciách, a že pripojiť sa môže aj ten čo o ľudovkách nemá ani šajnu. Folklór a celkovo tanec sú pre mňa alfou a omegou a dúfam, že sa na sále budem môcť potiť aj naďalej.
