WEST HAM – CHELSEA
Máj 2014, východný Londýn. Vyslnený Upton Park a jediný zápas dňa PL v meste. Posledný v sezóne doma na Boleyn Road. „Touts“ špehujú tvoj neistý krok s ponukami lístkov 73% nad cenu pre normálnych. Konečne tribúna na East Lower. Nobel, Cole, Adrian, či Carroll, rozcvička Hammers z pár metrov, mix šarmu Porsche a kriviek Naomi v krvnej plnke. Rituálny bublifuk. Masový spev Blowing Bubbles. Zimomriavky pod blankytom neba. Prvé miesto v osobnom rebríčku zážitkov z futbalového Albionu. Sorry White Hart Lane. Sorry Stamford Bridge. Sorry Craven Cottage. Sorry Theatre of Dreams. Sorry Anfield.
Kladivári sú so 17-mi bodmi po 9-ich zápasoch v tabuľke štvrtí. Prehrali iba dvakrát. Carroll strúha väčšieho frajera zásadne na diskotéke ako na tráve. Futbalový Boh na východe veľkomesta sa volá Payet. Cheikhou Kouyaté má 25 rokov, číslo 8 a korene v Dakare. Silu bujaka. Bilic vyštudoval právo, pri jeho povahe sa mu to vraj perfektne zíde. Od Adriána mám podpis. Od Carrolla nie. Lebo je frajer. Verte. Na Boleyn Road dostanete pivo za niečo tesne pod 98 decibelov. Unimaginable.
Jose je samotár obklopený moderným svetom. Povedal to. Nemanja, nikdy neukazuj na pľaci frustráciu keď si máš veriť, lebo ju vraj ukazuješ a neveríš. Si keď ťa Jose stiahne znova. Povedal to. Falkao je na kao. Viera v seba samého je krv života futbalového profíka. A hlas Mourinha na Stamforde hlas boží. Nateraz. Nuž ako teda dnes, klinické Mourinhove kŕče alebo rezurekcia The Blues?
A raz určite choďte na WestHam. Londýn tam chutí trošku inak.
