Povedzme si to na rovinu, každý má rád, keď jeho „vyvolené“ mužstvo hrá super útočný futbal hore-dole s množstvom šancí a okamihov, ktoré diváka dvihnú zo sedadla/kresla/gauča/čohokoľvek. Samozrejme, nie vždy je to možné, napr. z dôvodu momentálnej hráčskej ne/kvality alebo pre ne/schopnosť trénera poskladať tú správnu jedenástku, ale pokiaľ sú na to všetky potrebné predpoklady a hra je stále nemastná – neslaná, tak pochopiteľne bude časť fanúšikov nespokojná a obzvlášť, keď ide o klub, akým je Manchester United. Priznám sa, som jedným z nich.
Aby som bol objektívny, výsledky tu sú, umiestnenie v tabuľke Premier League je tiež veľmi pekné a nebyť faktoru Jamie Vardy, tak by bolo úplne najkrajšie, najlepšia obrana v lige, a v Lige majstrov je to zatiaľ rozohrané tiež veľmi sľubne. Mnoho ľudí si povie, že účel svätí prostriedky, a tak sa pri takýchto výsledkoch dá akceptovať aj škaredý futbal s minimom vzrušenia a miliónom prihrávok, ktoré k ničom nevedú. Na jednej strane je to pravda a ako povedalo už mnoho veľkých trénerov, útok vyhráva zápasy, ale obrana tituly. Nikto nemôže namietať, žeby tomu tak nebolo a napríklad aj posledné dve sezóny za Sira Alexa Fergusona teda rozhodne neboli žiadnou ukážkou super útočného futbalu. Takže robota, ktorú doteraz Louis van Gaal odviedol pri kormidle United, si určite zaslúži uznanie a rešpekt. Ale je tu jedno veľké ale. Naozaj je to všetko, čo fanúšikovia čakajú od svojho mužstva? Ja osobne čakám ešte niečo navyše. Niečo, čo robí futbal futbalom a tak krásnou a jednoduchou hrou, ktorú pre tú jej jednoduchosť milujú stámilióny ľudí po celom svete a tým je tá obyčajná radosť z hry, moment prekvapenia, situácie, keď sa hráči bavia hrou, ukazujú svoje futbalové schopnosti a tým tešia aj ľudí, ktorí sa na nich týždeň čo týždeň pozerajú. A presne toto je to, čo súčasný United momentálne nemá. Hráči sú zviazaní prísnymi taktickými pokynmi a na trávniku majú presne vymedzené úlohy a územie, kde sa majú pohybovať. Na jednej strane to prináša ovocie v podobe najlepšej defenzívy v lige, na strane druhej to hráčov zväzuje a každý moment, keď sa hráč rozhodne riešiť situáciu ináč, originálne, nie ako podľa nákresov na tabuli, sa považuje za porušenie taktických pokynov. Výsledkom je maximálne efektívny strojový futbal, ktorý ale neraz uspáva aj najskalnejších „devils“. A tu sa dostávam k tomu, že po takých investíciách do kádra proste fanúšikovia očakávajú niečo iné, čakajú v hre mužstva tú pridanú hodnotu v podobe zábavy a istého vzrušenia pre divákov. Koniec koncov majú pravdu, veď bez fanúšikov by nebolo pre koho hrať. Bohužiaľ, či sa nám to páči alebo nie, súčasný futbal je biznis, kde sa točia ohromné peniaze a každý jeden neúspech sa berie aj ako strata určitej investície, ktorú do klubu vložil jeho majiteľ. Tlak na trénerov, aby dosahovali čo najlepšie výsledky v čo najkratšom čase, je enormný, a tak mnohokrát volia jednoduchšiu cestu tzv. „škaredého futbalu“, ktorý je ale v krátkom časovom horizonte určite ten efektívnejší. Aj preto fanúšikom často neostáva iné, len to nejako prehltnúť a dúfať, že jedného dňa opäť uvidia futbal, ktorý nielen vytvára obrat majiteľom, ale taktiež prináša tú nefalšovanú radosť zo samotnej hry aj divákom na tribúnach alebo pri obrazovkách.
Na jednej strane ma teší, že United sa pomaly vracajú na miesto, kam patria, no na tej druhej ma trochu mrzí, že je to práve takýmto štýlom. A tak mi ostáva opäť len čakať na ten deň, keď to budú starí dobrí „Red Devils“, ako si ich pamätám ešte z čias nie tak minulých, pri ktorých som zažil nejeden srdcový kolaps a pevne verím, že ten čas čoskoro nastane, pretože toto mužstvo na to má všetky potrebné predpoklady…
