Dusseldorfská noc najtvrdších pästí včera vyvrátila predpovede, že Tysona Furyho odvezú z ringu na fúriku, kurz 5.3 na Ukrajinca schytal taktiež na čeľuste a Vladimir Kličko po skoro 10-ich rokoch pochopil, že starobu nepredá, mladosť nekúpi. Bez mihu oka som celé roky fandil práve jemu, jeho disciplíne, charakteru a profesionalite, tentokrát však môj golem neukázal v ringu okrem klasicky kvalitnej svalovej hustoty vôbec nič. Už v 3.kole vedel, že pokiaľ Fury nedá v tých ďalších nohu z pedálu, nemá šancu ho dať dole. Prehral v ringu, prehral v hlave, a či už skúsi „refight“ alebo nie, proti mladým boxerským pavúkom typu Furyho mu už v budúcnosti nedávam šancu. Fury včera stopercentne nebol na pästiarskej planéte jediným , kto by Vlada porazil.
Tyson Fury je hyperaktívny šašo, čo zatancuje i na hymnu, čo napriek bitiu sa v prsia a hlásaní evanjelia vás hneď nato zavraždí vlastným egom, boxer, ktorý by sa somaticky hodil skôr na dobrý slam dunk v NBA, borec, čo devastuje profesionalitu boxu vyhláseniami hodnými trom promile mormónskeho kňaza. Nie, ani v tom dosť zlom sne nie je a nebude dlháň z Manchestru prototypom vládcu boxerskej monarchie, spokojne hoďte kameňom, ak sa mýlim. Pravdou ostáva, že display tohto pästiarskeho podivína a samozvaného gypsykinga vykazoval rýchle nielen šklbavé tiky, no i ruky a nohy, že jeho „jerk style“ iritoval diváka, strašil Vlada a že keď bol niekto schopný dať a-capella gospel po 12-ich kolách s borcom akým je Kličko, potom ešte zjavne nenačrel na svoje dno. Fury-ous.
Ríša zvaná Kličko je od včerajšej noci vzdialenou spomienkou. A dejiny budú písať znova iba víťazi…
