Porovnávať jazdcov formuly 1 naprieč históriou je vcelku ošemetná záležitosť. Či je to už kvôli technike, ktorá bola až donedávna oveľa viac poruchovejšia, alebo počtu samotných pretekov. Veď napríklad v úvodnom ročníku sa odjazdila len tretina veľkých cien v porovnaní z tohtoročným kalendárom. Nehovoriac o získaných bodoch, keď systém zavedený v roku 2010 úplne rozvrátil všetky historické štatistiky.
Zabudnutý majster
Ak sa pohráme s aritmetikou a pozrieme sa na štatistiky nie cez optiku absolútnych čísiel, ale z pohľadu ich pomeru k odjazdeným pretekom, začnú sa nám objavovať v popredí úplne iní jazdci. V prvej trojici by sme v najdôležitejších ukazovateľoch (víťazné kvalifikácie, najrýchlejšie kolá, víťazstvá) vždy našli Jima Clarka. Škóta, od ktorého narodenia práve v prvý marcový piatok uplynulo 80 rokov. Jazdca, ktorého už na začiatku kariéry dobová tlač označila za lepšieho ako Juana Manuela Fangia a rýchlejšieho ako Stirlinga Mossa. Napriek týmto úspechom je dnes takmer zabudnutým majstrom svojej doby. Možno je to aj pre jeho skromnosť, ktorá sa už nehodí do dnešného korporátneho sveta. Mimo svoj kokpit bol totiž Jim nerozhodný a zábudlivý.
Milovaný
Zaujímavé je, že Clark nikdy nesníval o pretekárskej kariére, nieto ešte o tom, že sa raz stane najlepším na svete v športe, ktorému sa tento farmársky chlapec začal venovať ako svojmu hobby. Vo svojej ére bol takmer neporaziteľný v aute. Brilantný za mokra. Odmietal sa vzdať aj v naoko beznádejných situáciách. Vďaka svojej jedinečnej kombinácii reflexov, inštinktov a v neposlednom rade aj kondícii bol schopný dostať zo svojho Lotusu výsledky, aké by iní jazdci nikdy nedosiahli. Pre tento jeho prirodzený talent ho mali v úcte všetci jazdci, ktorí sa s ním stretli na trati. Ale keď z auta vystúpil zdalo sa, ako by to bol niekto úplne iný: zraniteľný a naoko neochotný tichý hrdina. Napriek tomu ho verejnosť milovala ako plachého víťaza, ktorý sa vyhýbal výslniu popularity. Dokonca aj potom, ako sa stal hviezdou v Amerike, keď vyhral slávne preteky v Indianapolise.
Perfekcionista
Niektorí tvrdia, že nenávidel tlačové konferencie, pretože bol viditeľne nesvoj pri verejných vystúpeniach. Nikdy sa netajil svojou averziou voči bulvárnym novinárom, ale nebola to len obvyklá póza. Pravdou je, že dokázal nadšene diskutovať s mužmi od pera, pokiaľ videl, že sú to odborníci vo svojej profesii. Clarkov vzťah s týmito médiami bol preto všeobecne srdečný. Bol vášnivým čitateľom všetkého, čo o ňom bolo napísané. Motoristický novinár David Benson spomína na Clarka ako na neuveriteľného pedanta: „Keď som vo svojom stĺpčeku napísal, že prešiel zákrutou v rýchlosti 150 míľ za hodinu a Jim vedel, že to bolo 149 míľ za hodinu, neváhal mi zavolať a spýtať sa ma, či môžem údaj opraviť. Neskôr každá stránka, ktorú som napísal musela mať predtým, ako som článok poslal do novín, jeho podpis. Bol neuveriteľný.“ Nakoniec to bol on, kto v priebehu roka 1963 inicioval tlačové konferencie s novinármi po pretekoch v podobe, v akej ich teraz všetci považujeme za samozrejmosť.
Mizerný navigátor
Na jeho kariéru mali zásadný vplyv dvaja muži. Keď mal dvadsať, jeden z miestnych majiteľov garáží ho pozval na lokálne preteky na severe Škótska v Crimonde. Ten chlapík sa volal Ian Scott-Watson a okrem toho, že to bol Clarkov dobrý priateľ, bol aj relyový pretekár. Jim mu občas potajme robil navigátora, na čo dodnes Scott-Watson s úsmevom spomína: „Boli sme na rely na severe Škótska a Jimmy mi robil navigátora. Pravdupovediac, bol to mizerný navigátor. Nemal vôbec zmysel pre smer a celkový cit pre navigovanie. Keď sme zastavili za jedným z kontrolných bodov, pozrel som sa na neho a videl som ho schúleného pod prístrojovou doskou v obave, že nabúrame. Vystúpil z auta a jediný spôsob, ako ho presvedčiť, aby si nasadol späť, bolo nechať ho šoférovať.“ Práve vtedy si prvýkrát všimol Clarkove záblesky jazdeckej geniality. Od svojej rodiny mal ale Jim vyslovený zákaz sadnúť si za volant pretekárskeho vozidla. Scott-Watson sa osobne zaručil za to, že Jim sa bude zúčastňovať pretekov len ako divák a sem tam pomôže mechanikom. Ian si aj v Crimonde, podobne ako predtým, keď spolu jazdili rely, myslel, že sú dostatočne ďaleko od Jimovej farmy, aby sa to mohli dozvedieť jeho rodičia. Ponúkol mu teda na dvadsať minút na tréning svoju limuzínu DKW F91. V nej bol Jim o tri sekundy rýchlejší ako Ian a tak ho prehovoril, aby to skúsil v pretekoch namiesto neho. Písal sa 16. jún 1956 a o pretekoch sa prostredníctvom Jimových bratrancov dozvedeli aj jeho rodičia. Scott-Watson rýchlo upadol u rodiny Clarkovcov do nemilosti. Jim napriek tomu začal jazdiť od septembra nasledujúceho roku v lokálnych rely a v pretekoch do vrchu. Scott-Watson sa stal jeho radcom, podporovateľom a manažérom.
Rýchly ako blesk
Potom 26. decembra 1958 prišlo k ďalšiemu osudovému stretnutiu. V ten deň sa konali krátke desaťkolové preteky automobilov GT na anglickom okruhu Brands Hatch. Clark tu síce skončil na Lotuse Elite druhý, ale víťazom pretekov bol majiteľ Lotusu Colin Chapman. Geniálny konštruktér si hneď všimol Škótov talent. Spolu so Scottom-Watsonom bol pozvaný na testy tímu Lotus , ktoré sa tu mali uskutočniť o pár dní. Clarkov manažér totiž chcel od majiteľa Lotusu kúpiť pre Jima a tím Border Reivers monopost Lotus formuly 2. Na tradičnom anglickom okruhu mal Clark odjazdiť desať kôl, aby si vyskúšal jednosedadlové auto, ktoré nikdy predtým neriadil. Po piatich kolách bol rýchlejší ako Chapmanovi jazdci formuly 1 Graham Hill, Innes Ireland a Cliff Allison, ktorí v ten deň testovali tiež. Ian Scott-Watson na túto príhodu opäť spomína: „Stáli sme v boxovej uličke so stopkami v rukách. Chapman sa na mňa pozrel a povedal: Ako to, že som o ňom doteraz nevedel? Odpovedal som mu, že Jim minulý rok jazdil na Jaguári D-type a teda vie ako sa šoférujú autá rýchlejšie, ako toto. Chapman zbledol od zlosti a stiahol Clarka po piatich kolách do boxov, pretože si myslel, že sa zabije.“
Nepodarený debut
Výsledky Škóta, ktorý doslova lietal po okruhoch, spravili na Colina Chapmana dostatočný dojem. V tíme F1 však pre neho zatiaľ nemal miesto a tak si Jim Clark musel vystačiť s monopostom pre novozaloženú formulu Junior. V marci 1960 sa konali prvé preteky a víťazom sa stal kto iný ako Clark. Debut v F1 nenechal na seba dlho čakať. 6. júna 1960 bola na programe Veľká cena v holandskom Zandvoorte. Chapman ponúkol Clarkovi miesto v kokpite Lotusu 18 uvoľnené po Johnovi Surteesovi, ktorý dal vtedy prednosť motocyklovým pretekom na ostrove Man. Potom ho už čakalo sedem ďalších sezón a ôsma začatá víťazstvom, ktorú nikdy nedokončil. Jeho štatistiky sú dodnes impozantné. V prvej polovici 60. rokov dominoval pretekom spôsobom, ktorý sa dá porovnať snáď len s kraľovaním Michaela Schumachera vo Ferrari, či Sebastiana Vettela v prvej polovici nášho desaťročia. Odjazdil 72 pretekov, v ktorých zvíťazil takmer v každej druhej kvalifikácii a v každých tretích pretekoch. Dva krát sa stal majstrom sveta. Jeho štatistiky mohli byť ešte lepšie, nebyť toho, že jeho Lotus trpel častými poruchami. /POKRAČOVANIE NABUDÚCE…/
Spracované podľa článkov Život Jima Clarka v časopise Motor Sport 4/1993 a Nezabudnuteľný Jim Clark (Peter Windsor), a na základe podkladov z The Jim Clark Trust , DailyRecord a Motor Sport
