Clark nakoniec strávil celú svoju kariéru v F1 v tíme Colina Chapmana. Od chvíle ako sa dali dokopy, si boli spolu blízki ako bratia. Chapman veľmi obdivoval jeho úprimnosť, pokoru a rýdzu osobnosť. Často spomínal, že Clark naňho zapôsobil nielen ako jazdec, ale aj ako ľudská bytosť. Jim nemal vyvinuté technické myslenie a spoliehal sa na Chapmana, ktorý vedel transformovať jeho pripomienky do technických riešení. Dokonca aj keď auto nebolo v poriadku, Clarkovi jeho prirodzený talent umožnil obísť niektoré jeho nedostatky a nachádzať často netušený potenciál monopostu. Aj preto Chapman často hovoril, že nemal tušenie, odkiaľ sa berie jeho rýchlosť. Andrew Ferguson, manažér Lotusu v 60. rokoch hovorieval, že aj Jim bol úplne uchvátený Chapmanom: „Všetci v tíme nasledovali Chapmana a rovnako tak aj Jim“, povedal. „Jim a Colin v hoteloch veľmi dlho spolu spávali v dvojlôžkovej izbe. Skúste si to predstaviť. Majiteľ tímu zdieľa spoločný priestor so svojim pilotom číslo jedna. To by sa dnes už nemohlo stať. Colin sa vždy veľmi zaujímal o svojich ľudí. Po večierke si v hoteli zakaždým prešiel všetky izby, aby sa uistil, že sú všetci v posteli. V Indy vždy mával kľúče od všetkých našich izieb, aby mohol kedykoľvek prísť. A Jim tam bol vždy s ním. Keď sme prišli do Colinovej izby na rannú poradu, Jim bol práve v kúpeľni a holil sa. Napriek tomu sa obaja navzájom prekrikovali, aby nám všetkým rozdali pokyny. Bolo to neuveriteľné. Úplne neuveriteľné. „
Nie len F1
Jim Clark jazdil v ére, keď pretekárski jazdci ešte nezarábali také veľké peniaze, ako dnes. Preto nebolo ničím nezvyčajným, keď sa jazdci zúčastňovali aj na pretekoch iných sérií, alebo nemajstrovských pretekoch formuly 1. Jeho schopnosť vyhrávať so všetkým, čo má štyri kolesá bola povestná. Sám k tomu povedal: „Ak dnes dobre šoférujem, verím, že je to preto, lebo sa zúčastňujem toľkých pretekov, vďaka čomu som schopný udržať si špičkovú formu …“ S formulou 1 vyhral 19 pretekov, ktoré neboli súčasťou svetového šampionátu. Okrem testov F1, sa vo svojej najlepšej sezóne v roku 1965 Clark zúčastnil v 59 rôznych motoristických podujatí. A to si dovolil vynechať Veľkú cenu Monaka. Odskočil si totiž do USA, kde len tak mimochodom na tretí pokus vyhral ako prvý pilot formuly 1 slávne preteky 500 míľ v Indianapolis. Vo vedení vtedy strávil 190 kôl z celkových 200… Na druhom mieste tu skončil aj v rokoch 1963 a 1966. Dodnes je jediným jazdcom, ktorý v jednom roku získal titul majstra sveta F1 a zároveň vavríny z Indianapolisu.
Introvert
Ale čo robilo Jima Clarka oproti iným jazdcom takým osobitým? Nebola to len jeho vrodená zručnosť za volantom, ktorá ho povýšila na jednu úroveň s najväčšími jazdcami histórie. Nad tým všetkým vyžaruje šarm a džentlmenské správanie, ktoré odrážajú jeho výchovu. Mnohí ho považovali za plachého, ale slovo rezervovaný lepšie vystihuje jeho pravú povahu. Vedel sa uvoľniť v spoločnosti ľudí, s ktorými sa cítil pohodlne. Pri nich sa naozaj otvoril. Nikdy si nevedel vysvetliť svoj obrovský talent a často bol kvôli tomu zmätený. Ale napriek tomu, že nepochybne rád predvádzal svoje schopnosti v aute, nikdy sa neznížil k pozérstvu, alebo vychvaľovaniu. Lepšie ako väčšina ostatných poznal Clarka jeho životopisec Graham Gauld. „Nemyslím si, že Jimmy mal nejaké nedostatky. Mal úžasnú schopnosť prispôsobiť sa. Myslím, že to bolo asi jeho najväčšie tajomstvo. Nikdy by som nepovedal, že to bola slabosť.“ Hoci bol obdivovaný a populárny aj medzi svojimi jazdeckými kolegami, nikto z nich ho dobre nepoznal.
Vždy sám sebou
Povaha človeka sa prejaví skôr vtedy, keď čelí nepriazni osudu ako keď si užíva úspech. Aj keď triumfoval, ostal Jim Clark gentlemanom; keď sa však karta osudu otočila, na jeho vyrovnanosť to nemalo žiadny vplyv. Stále ostával nohami pevne na zemi. Sláva mu jednoducho nestúpla do hlavy. Clark ostal vždy v kontakte so svojimi priateľmi, ktorí ho podporovali na začiatku kariéry. Jeho srdce stále patrilo rodinnej farme. Na nej si Jim užíval život aj počas svojej aktívnej kariéry. Vždy sa tam rád vracal, čerpal tu energiu pre ďalšie súboje na štyroch kolesách. Jim Clark sa nikdy neoženil, ale zveril sa svojej priateľke, že by sa raz chcel usadiť a mať vlastnú rodinu na farme v Škótsku. Úmyselne uzatváral zmluvy len na jeden rok, aby mohol zo športu slobodne odísť, vtedy keď bude chcieť.
Cit pre auto
Graham Gauld sa dotkol aj témy Clarka a automobilov: „Nemal technické myslenie. Áno, keď bol v polovici 50. rokov vypomáhať Ianovi Scottovi-Watsonovi tak mu len leštil auto. Ale vedel prísť na podstatu veci, popísať technikom problém a to je dôvod, prečo bol taký dobrý v podpriemerných autách. To je ďalší znak skutočného šampióna. Mal schopnosť interpretovať, čo auto robí. Pre Colina Chapmana bolo potom oveľa jednoduchšie zmeniť konštrukciu auta. Jimmymu stačilo povedať, že predná časť auta potrebuje väčšiu priľnavosť, a potom navrhol, ako to najlepšie urobiť. Jeho technické schopnosti a cit pre to, čo auto potrebuje boli fenomenálne. Bolo to zvláštne. Jedinečné.“ Gauld pokračoval vo svojich spomienkach ďalej: „Hneď vedel, keď niečo nebolo v poriadku. Raz povedal, že cíti ľahké chvenie v zadnej časti. Auto sme odtiahli do garáže, ale nič sme nenašli. On ale trval na tom, že niečo nie je v poriadku. Až neskôr sme objavili prasknuté ložisko kolesa.“ Niektorí tvrdili, že nebol dobrým testovacím jazdcom, pretože sa prispôsobil autu aj s jeho chybami a vždy z neho dostal to najlepšie. Auto potom vyzeralo rýchlejšie ako v skutočnosti naozaj bolo.
Ako Dr. Jekyll a pán Hyde
Často je porovnávaný s Ayrtonom Sennom. Možno je to preto, že Brazílčan prekonal jeho rekord v počte vyhratých kvalifikácií na konci 80. rokov. A možno je to aj tým, že obaja obetovali pre svoju vášeň to najcennejšie. Tí, ktorí ho poznali lepšie však porovnávajú jeho jazdecký štýl skôr s Alainom Prostom, či Fernandom Alonsom. Podobne ako oni, aj Clark dokázal z auta dostať maximum a niekedy aj niečo naviac. Zároveň rešpektoval svojich rivalov a vždy im nechal dostatok miesta na vzájomné súboje. Ale popri tom bol aj opatrný a nikdy nešiel do zbytočného rizika. Jeho jazda síce vyzerala majestátne, ale nikdy nepôsobila vzrušujúco. V aute bol stelesnením pokoja a kontrolovanej agresie. Mimo auta si ale, podobne ako Alain Prost, neustále hrýzol nechty a bol prekvapivo nerozhodný, čo sa často prejavovalo už len tým, že si nevedel v reštaurácii vybrať, ktoré jedlo si objedná. Sally Stokesová, ktorá bola Jimmyho priateľkou už v čase zisku jeho prvého majstrovského titulu, si na to dobre pamätá: „Jimmy bol človek, ktorý žil dva úplne odlišné životy: jeden bol jazdecký a druhý obsahoval všetko ostatné. Podľa mňa hryzenie nechtov súviselo s jeho celkovou koncentráciou. Úplne si ich vyhrýzol, ale inak ste na ňom nevideli žiadne iné známky nervozity. Mohol s tým skoncovať, ak by chcel. Keď vystúpil z auta, nelíšil sa od ľudí naokolo. Je to len moja teória, ale akonáhle si sadol do auta, jeho nerozhodnosť bola razom preč. Keď bol v aute, bol ako majster, ktorý nikdy nepotreboval premýšľať o svojich rozhodnutiach.“
Ostal len úsmev
Smrť Jima Clarka po krutej a dodnes nevysvetlenej havárii v roku 1968 je v histórii formuly 1 porovnateľná len so stratou Ayrtona Sennu. V oboch prípadoch to bol jeden z najtemnejších dní v športovej histórii. Škót mal v ten víkend pretekať v pretekoch šampionátu športových áut v Brands Hatch. Zmluvné záväzky Lotusu a Firestone však spôsobili, že namiesto toho štartoval v pretekoch formuly 2, ktoré boli na pokraji záujmu britských médií.
Na jednom z najmodernejších a najbezpečnejších okruhov tej doby, vyletel z trate práve v mieste, kde neboli žiadne bariéry a jeho monopost sa po niekoľkých kotrmelcoch rozbil o stromy. V miestach, kde pôvodný okruh v Hockenheime prechádzal lesom dokonca neboli ani žiadne kamery a tak jeho nehoda nie je zaznamenaná.
Víťazstvom v prvej veľkej cene sezóny vo formule 1 na Nový rok v roku 1968 zaokrúhlil ich celkový počet v F1 na 25. Prekonal tak predchádzajúci rekord veľkého Fangia. Aj s ním mal Clark veľa spoločné. Rovnako ako Argentínčan, aj Clark málokedy spravil chybu a počas kariéry zaznamenal veľmi málo nehôd. Práve preto si mnohí dodnes nevedia vysvetliť jeho poslednú nehodu, ktorá skončila jeho život a pripisujú ju skôr technickému zlyhaniu auta. Vrak bol skúmaný aj nemeckou leteckou skúšobňou, ale ani jej odborníci nedokázali uspokojivo vysvetliť príčinu nehody. Škót utrpel zlomeninu spodiny lebečnej a fraktúru chrbtice. Zomrel takmer hneď na mieste nehody. Mal len 32 rokov. Pochovaný je v Chirnside neďaleko rodinnej farmy. Na jeho náhrobnom kameni je uvedené, že bol farmárom a až potom jazdcom. Presne tak, ako si to Jim prial.
Epilóg
Čo dodať na záver? Najlepšie bude asi citovať slová Sira Jackieho Stewarta: „V minulosti môžeme nájsť veľmi dobré príklady dobrého správania, férovosti a dôstojnosti na pretekárskej dráhe, ale aj lásky k športu. Dnes kritizujeme u jazdcov nedostatok pokory, ich vrtochy, či nedostatok dobrého správania. V súčasnej dobe neexistuje žiadny dôvod, prečo by ste sa nemohli správať k ľuďom dobre, byť dobre vychovaný a zároveň byť aj majstrom sveta. Mali by sme si vziať príklad z muža menom Jim Clark. Aj preto by si na Jima Clarka mala dnes spomenúť súčasná generácia jazdcov. Nikdy som nenašiel odvahu, aby som navštívil jeho hrob v Chirnside. Ale ak chceme hľadieť do budúcnosti, mali by sme sa občas vedieť obzrieť aj späť. Nájsť v histórii hocičo dobré, čo by mohlo mať prínos pre budúcnosť. Pozrieť sa na to, čo nám prinášalo radosť. A práve Jim Clark symbolizuje dokonalý obraz takéhoto dedičstva. On položil základný kameň, na ktorom stavali budúce generácie jazdcov.“
Vizitka James „Jim“ alebo „Jimmy“ Clark, Jr. OBE * 4. 3. 1936 (Kilmany, Škótsko) † 7. 4. 1968 (Hockenheim, Nemecko)
Štatistika Majster sveta 1963 (Lotus 25 Climax V8) a 1965 (Lotus 25 Climax V8, Lotus 33 Climax V8) V F1 odjazdil 72 veľkých cien Získal:
274 bodov (255 započítaných) 25 víťazstiev 33 prvých miest na štarte 28 najrýchlejších kôl
32 pódiových umiestnení
Ďalšie významné úspechy:
Víťaz 500 míľ Indianapolis 1965 (Lotus 38 Ford V8) 3. miesto v 24 hodín Le Mans 1960 (Aston Martin DBR1) Počas kariéry vyhral 11 pretekov formuly Junior a 13 pretekov formuly 2. V roku 1964 sa stal britským majstrom v pretekoch cestovných automobilov (celkovo tu dosiahol 23 víťazstiev). Trikrát vyhral zimnú sériu o Tasmánsky pohár, ktorá sa jazdila s monopostami formuly 1 (1965, 1967, 1968 – získal 21 prvých miest), stal sa francúzskym šampiónom formuly 2 (1965). Vyhral aj 54 pretekov športových áut.
Dodnes je v F1 držiteľom týchto rekordov:
Najviac Grand Slamov (víťazná kvalifikácia, najrýchlejšie kolo, vedenie počas celých pretekov a víťazstvo) 8
Najväčšie percento odjazdených okruhov na čele pretekov: 71,47% v roku 1963
Najväčšie percento možných (započítavaných) dosiahnutých bodov v jednej sezóne: 100% v rokoch 1963 a 1965
Spracované podľa článkov Život Jima Clarka v časopise Motor Sport 4/1993 a Nezabudnuteľný Jim Clark (Peter Windsor), a na základe podkladov z The Jim Clark Trust , DailyRecord a Motor Sport
