Krásny májový deň odštartovalo buchnutie dverí na histologickom ústave s dodatkom: „…teraz nemám čas, známku si príďte zapísať o 3 hodiny“. Cesta dole schodmi by bola vypípaná aj vo filme pre 18+ ale náladu mi po chvíli vylepšil fakt, že si poobede pozriem zápas národného tímu.
Nasledovala cesta do poloprázdneho pajzlu tretej cenovej kategórie s premietaním zápasu na stenu, kde už hrdo nastupovali výbery Slovenska a Bieloruska. Pôvodná eufória a pot z mestskej hromadnej potnej žľazy (rozumej MHD) rýchlo opadli pri pohľade na plátno. Prvých pár minút som si myslel, že ten prenos je nejaký spomalený, až neskôr vysvitlo, že technika fičí ako má a problém je dvanásť exotov na klzisku, teda desať – brankári to majú v popise práce. Po piatich minútach tragédie, kde jeden nevedel a druhý nechcel, som ľutoval naokolo všetkých, ktorých postihol rovnako krutý osud ako mňa. Pocit znásobený fejkovou kofolou za nekresťanské peniaze však bol stále na minime. Úvodná tretina bola pre oči trest, no prežili sme bez ujmy, keďže Lukašenkovci odohrali ešte menej. V druhej časti sa atmosféra vystupňovala a bola korunovaná dvoma gólmi. Prvá presilovková formácia síce držala pásmo, ale to, čo predvádzala bolo primálo aj na tretiu japonskú žiacku súťaž. Jediný, kto dokázal vystreliť bol Sekera. A výsledok? Gól. Druhý kus do bieloruskej brány bol ešte náhodnejší. Tri strely skončili na prvom obrancovi (tzv. typická strela slovenských obrancov) potom sa pokúsil vystreliť Jurčo. Tragédom v obrane súpera sa ani toto nepodarilo odvrátiť a nakoniec z toho bola tečovaná strela spomedzi kruhov, ktorá skončila za Kovalom. Štyridsať minút nepozerateľného hokeja bolo za nami. V chvála bohu poslednej tretine sa zranilo azda najväčšie drevo Sersen i keď v Meszárošovi mu vyrástla konkurencia. Priznám sa, že prvý gól do našej siete mi ušiel pri sledovaní hocičoho len nie hokeja. Pri druhom kúsku som dostával fejkovu kofolu z tela von, takže opäť žiadne video. Po tretej polostrele, ktorá skončila v našej bráne sme sa so smiechom zbalili a odišli. Všetci tušili, že sa to môže stať, ale dvakrát po sebe je aj na Slovač veľa. „Faktor Slovensko“ a.k.a načo hrať keď vyhrávam sa premenil na svoju druhú podobizeň – prečo hrať keď už aj tak nevyhráme. V električke sme sa dozvedeli o štvrtom safalátku, ktorý ostal už bez reakcie a emócií.
Daňo a Réway na ihrisku nevedeli nájsť ani sami seba nieto ešte jeden druhého navzájom. Drevená obrana pohltila zčasti už aj Sekeru a Marinčina. Presilovky level vystreľ prosím ťa ty. Prechod do pásma nekomentujem. Hudáček v bránke sa snažil ale rýchlo pochopil, že Huda Show je hudbou minulosti.
Jednoducho, prežil som Bielorusko…
