„Človek nie je stvorený na to, aby sa vzdával. Človeka možno zdrviť, ale nie poraziť.“
Ernest Miller Hemingway
Nemám toho chlapa rád, ale povedal to pekne. Áno, nech už sa nám čokoľvek prihodí, vždy dokážeme vytrvať a bojovať. Rovnako ako Armstrongove typické „Bolesť je dočasná, kapitulácia večná.“ Spomenul som si na veľmi kontroverznú dvojicu, hm… ale ako to súvisí so mnou?
Postupom snaha, úspech, zranenie, pád som sa dostal až sem. Viete, tá snaha nevedie len k úspechu, vskutku vás môže zničiť – telo, či myseľ. Túžba ničí rozum. Zničila ho aj mne, tvrdým tréningom som sa síce dostal na vysoké priečky na pretekoch a v slovenských tabuľkách, no hlavne som získal zranenie ktoré mi znemožnilo športovať. Pre chlapca je to najväčšia potupa a bolesť prehrať boj so sebou, so svojím telom, kapitulovať. Poviete si, že je to otázka času, vyliečim sa a ide sa ďalej, zranenia k športu predsa patria, kto nebol zranený, nie je športovec. Alebo ako mi povedal nedávno bratranec: „Športovec, ktorý ráno vstane a nič ho nebolí je mŕtvy športovec.“ Tak som to aj prezentoval, ak sa niekto pýta ako mi je tak odpoveď je „OK“, alebo „taký je život“, čo iné by ste povedali?
Heeej! Ale skúste chápať tragickosť situácie! Vskutku som odišiel v úžasnej forme. Áno, viem, prasknutá noha nie je znakom formy, ale moja výkonnosť, hmotnosť, percento tuku rovnajúce sa 5,6% znamenalo, že telo chcelo makať! Je ľahšie začať behať s 20 kilovou nadváhou a vedieť, že už to môže byť len lepšie ako toto. Mohol som mesiace ležať v posteli a stále byť výkonný, problémom je ten pocit aké to bolo, aké to mohlo byť, aké je to teraz. Horšie však bolo to, kde som sa mal vrátiť (a trénovať). Bežecká dráha v Bardejove už neexistuje. Les, do ktorého som chodil behať je v stave výrubu a premenil sa na blatisté špinavé pole, a to aj keď neprší. Kde som kedysi chodil vybiehať stúpania, je dnes ťažká technika a prebieha výstavba obchvatu. A už len asfalt – presne ten ktorý ma tak znemožnil. A teraz už viete prečo ten návrat nebol samozrejmosť.
Tak ako nastal ten „bronzový kambek“!? Maťo, noha nevhodná na beh, podmienky neprajúce behu ani na 10m2 mesta a motivácia na absolútnej nule. Ako znova začať? Beh sa mi zhnusil, vedel som že každý krok by bolel ako bodnutie nožom, no nešlo o bolesť nôh. Poznáte tú bolesť, viete, keď to nejde. No aj keď som nebehal, deň čo deň som cvičil a neskôr keď sa stav nohy zlepšil, jazdil som na bicykli. Nie intenzívne, len tak pre radosť. Časom som pochopil, že šport musíme robiť pre radosť, inak je to bohapusté mučenie. Aj tá bolesť musí byť predsa príjemná, ak nie je, zničíte sa. Opakujem, túžba ničí rozum. Ak je tá posadnutosť to jediné, čo vás ženie vpred tak to bude všetko krásne ale krátke. Nie je tak dôležité, kam až dôjdete, ako to, ako dlho vám to vydrží.
A teraz už vážne, čo ma motivovalo zasa začať biť nohy o zem? My chlapi si občas musíme dokázať, že sme chlapi, že nato stále máme a chceme to cítiť, nie len o tom snívať. Poučený minulosťou som sa začiatkom apríla vydal na prvý klus, tempo neviem ale mohlo to byť 7:30min/km. Len pre porovnanie, 5 mesiacov skôr som si takto bežal 3:45min/km. Pri tom behu som sa cítil ešte menej sebavedomo než keď som nerobil nič. Po týždni sa mi to tempo podarilo dostať na 6:00min/km a čakali ma prvé preteky, ktoré mali benefičný, nie pretekársky charakter. V cieli som bol prvý a tempo na hodinkách ma navnadilo vyskúšať o pár týždňov slovenský šampionát na 10km. O nič nemalo ísť iba sa porovnať a vidieť koľko som stratil z formy.
Nebudem písať o tréningu. Robím to už 6 rokov, niečo o tom viem, veľa o tom naopak neviem, spolupracoval som s trénerom P. Kováčom a nejako sme to zvládli. Netrénovali sme ani raz, lebo tréning je zlepšenie, my sme robili resuscitáciu mojich výkonov a čosi sme oživili. Nakoniec, od minulého roka som „meškal“ 1 min, čo vôbec nie je veľa.
Spokojný a šťastný s bronzovou medailou na krku môžem povedať, že som zranením zmúdrel. Viem načo je šport, viem aké je padnúť, aké je vstať. Zvláštne, cítim sa motivovaný, no úplne inak.
Rada na záver? Fyzická aktivita mi dala viac ako dobré známky, ako hodnotenie, chvály učiteľov. Športujte! Hýbte sa! Vážne, naše telá žijú pohybom. Každý meter, každá minúta pohybu sa vám vráti ako telesná a mentálna výkonnosť, ako dobrý pocit, ako sebavedomie. Každý by mal mať svoj „bronz“ za kondíciu. Myslím to obrazne – nemusíte byť najlepší a ani bojovať o to byť najlepší, stačí bojovať o svoje maximum a ste ďalej ako ktokoľvek iný.
Autor: Martin Gaňo
