O úspechoch bardejovských futbalistiek sa toho popísalo už neúrekom. Pomaly sa v spleti zápasov, vekových kategórií, pravidelných víťazstiev i občasných prehier nevieme ani zorientovať. Mladšie i staršie žiačky, juniorky, ženy, všetky si postupne získali obdiv i priazeň publika a na ich zápasy chodí čoraz viac divákov.
Dnes sú za úspechmi týchto šikovných bojovníčok mnohí skvelí tréneri a ich asistenti. Ale kto stojí za počiatkami dievčenského a ženského futbalu v Bardejove? Meno Jozefa Mateja st. je dnes vo slovenskom futbalovom svete známe, najmä čo sa týka mládežníckeho futbalu. Jeho rukami prešli desiatky, ba stovky mladých futbalistov, ktorých pomaly, trpezlivo a obetavo zasväcoval do tajomstiev tohto športu.
Jeho slová „veľa som si kvôli futbalu vytrpel“ však zabolia, najmä ak ho človek pozná osobne a denne ho stretával medzi žiakmi. Nikdy sa nepýšil výsledkami, vždy skôr stál v úzadí a nechal vyniknúť futbalovú genialitu mladých. No ako bývalá kolegyňa som aj ja neraz počúvala, že nemá titul, že jeho práca ako učiteľa a trénera je teda ohrozená. Ako keby vysokoškolský diplom bol zárukou kvalitnej práce a spravil z človeka výnimočnejšieho a lepšieho človeka.
Keď sa ako vynikajúci tréner dočkal toho, že mu znížili pracovný úväzok na škole o viac ako polovicu, premýšľal, čo ďalej. A ako vlastne ďalej. Náhoda chcela, aby mu pomohli práve tí, ktorým obetoval svoju prácu. Tentokrát to boli šikovne mladé baby, ktoré si len tak z dlhej chvíle kopali loptu na ihrisku a opýtali sa ho, či by ich nechcel trénovať. Je zvláštne, že mladí poznali jeho kvality a dospelí nie. Slovo dalo slovo, papiere si „pýtali“ ďalšie papiere, no napokon sa jednej z bardejovských škôl zrodil dievčenský futbal. A boli to tie isté dievčatá, ktoré v tomto roku priniesli do Bardejova prvýkrát Slovenský pohár žien (len tie mladé krásne baby akosi podrástli).
Dnes sa Jožko pýši ďalšími a ďalšími úspechmi, ktoré my už ani nestíhame sledovať. No pre neho je každý, väčší i ten najmenší úspech zadosťučinením. Za to všetko, čo si musel kvôli láske k futbalu preskákať.
Keď som ho stretla krátko po finále Slovenského pohára žien, bol akýsi iný. Nie nešťastný, smutný (ani nemal dôvod), ale výzorovo iný. Jeho typické polodlhé vlasy, vďaka ktorým je to práve ten náš Jožko, zrazu neboli. Na tom by nebolo nič zvláštne, ľudia sa predsa menia a menia sa aj ich návyky. Keby… keby svojho trénera neostrihali čerstvé víťazky Pohára. Keď im v slabej chvíli sľúbil, že ak vyhrajú finále, môžu ho ostrihať, ani netušil, čo ho bude čakať. Záverečný hvizd rozhodcu… a zrazu sa na ihrisku objavili dievčatá s holiacim strojčekom. Slovo robí chlapa, a tak Jožkove vlasy skončili na trávniku.
Aj taký je tréner Jozef Matej st. Férový, priamy, zodpovedný, obetavý. Človek so srdcom na správnom mieste. A my mu želáme, nech ho jeho zverenci aj naďalej posúvajú stále k vyšším métam.
