Človek by mal dobre rozmýšľať, kým z úst vypustí slovo. Vždy sa totiž nájde niekto, kto ho použije proti nemu.
V mojom prípade bola spúšťačom celej tejto akcie kniha Born To Run od Christophera McDougalla. Tá pojednáva o mexickom kmeni Tarahumarov, v ktorom sa vyskytuje veľké množstvo ultra-maratónskych bežcov. Kniha však rovnako prezentuje hlavnú ideu, že ak človek chce behať, tak mu stačí urobit jediné – vziať topánky, nešpekulovať a začať. Táto jednoduchá myšlienka ma v októbri 2015, tesne po 92. MMM, priviedla pred mojimi chalanmi z práce k pomerne trúfalému vyhláseniu. Povedal som, že zabehnúť polmaratón je easy a netreba na to nijakú špeciálnu prípravu. Samozrejme, tí zobrali slovo šéfa doslovne a okamžite mi ponúkli stávku – buď frajer a daj to…
Takže, podstata stávky bola jednoduchá. Ráno vstať, dať si vajcia so slaninou, obuť si tenisky, zbehnúť dole na Hlavnú a odbehnúť polmaratón. Žiadny predchádzajúci tréning, makrobiotická strava, energetické gély, špeciálna ultramaratónska obuv, či meranie tepovej frekvencie. Nič… Soundz like a plan.
Niečo k mojej histórii – vždy som bol silový športovec, postava ma k tomu predurčuje – 190cm a okolo 95-97kg, to nie je zrovna genetická kópia Abebe Bikilu. Moje obľúbené disciplíny boli vždy lyžovanie, šprinty na 60 a 100m a fitko. Strečing poctivo zanedbávam, kardio ignorujem, na páse by som nevydržal ani 15 minút, nudí ma to na smrť. Za najväčšie športové utrpenie považujem vytrvalostné behy, čokolvek nad 400m je too much. Dá sa povedať, že som nikdy nezabehol viac ako 3 km v jednom kuse, 12-minútovke na GLS sa občas ale nedalo vyhnúť.
S takými vonkajšími podmienkami som 2.októbra 2016 nastupoval na stávku. Mojím jediným dopingom bol sparingpartner, maratónec z práce, a 1,5l fľaša Nestea Lemon, ktorú som exol ešte pred pretekmi. Každý vojak potvrdí, že voda v žalúdku je lepšia ako voda v batohu. Ešte som stihol dať polku Kinder čokolády. Vajcia so slaninou sa napokon nekonali, nechcel som sa zapísať do análov 93. MMM hnedým prúdom stekajúcim po stehnách… Heh.
Štart. Som v dave zvláštnych ľudí. Väčšinou chudé, šľachovité postavy, podľa výzoru podivní introverti, ktorí priam milujú nezmyselné športy, pri ktorých sa človek 3 hodiny nemusí s nikým stretnúť. Viacerí si ma zvedavo premeriavajú, nejako tam nepasujem. Ešte sme ani nepreťali štartovnú čiaru a už sa zo mňa leje pot, asi nervozita…
Plán je jasný – podľa dohody začneme behať predpísaným tempom a až do konca sa nebudeme zastavovať, chodiť, ani nič podobné. Časový horizont sme si určili na 3 hodiny, čo zodpovedá zhruba 8:30 min na kilometer. Vyrážame. Po jednom odbehnutom kilometri zisťujem, že mi začínajú tŕpnuť lýtka. To musi byť vtip. Cielene našľapovanie na špičky by tomu malo pomôcť. Zatiaľ to funguje, ale dobrý pocit z toho nemám.
Zhruba deviaty kilometer ma našiel v úžasnej nálade. Priemerné tempo 7:20 na kilometer, o dosť rýchlejšie ako pôvodný plán. Zisťujem ale, že behať pomalšie je ťažšie a viac unavuje. Začínam chápať, čo na tom ľudia vidia – endorfíny ma ťahajú vpred, zvyšných 12km mi príde ako rozprávka.
Na trinástom kilometri začína kríza. Lýtka sú naďalej stŕpnuté, ale kvadráky medzitým začali tak bolieť, že lýtka si už nikto nevšíma. To nič, našľapovanie na špičky určite pomôže. Akurát zisťujem, že nemám energiu na to, aby som dvíhal nohy tak vysoko.
Šestnásty kilometer je skutočné peklo. Nohy si cítim už len tak, že ma bolia bedrové kĺby, zvyšok ako keby ani nebol pripevnený k môjmu telu. Môj sparing poznamenáva, že ak teraz zastanem, už to nerozbehnem. Občerstvovacia stanica so sušienkami a banánom spôsobuje katastrofu – suchý keks sa zasekol niekde v hrdle a dusí ma. Čo je pri bežnej záťaži problém na 10 sekúnd sa pri tomto športe stáva vecou na tri minúty.
Osemnásty a devätnásty kilometer prebiehajú ako vo sne, zúfalo hľadám na horizonte ďalšiu stanicu, na ktorej do hrdla nalejem ionťák. Predstava prerušiť beh a chodiť je tak neuveriteľne lákavá, že túžba po nej až fyzicky bolí. Miesto toho ale ďalej meliem bedrovými kĺbmi (nohy už aj tak nemám) a snažím sa nepozerať na to, aká je Komenského ulica odporne dlhá.
Dvadsiaty kilometer nám trvá asi tri hodiny. Nikdy v živote som nezažil také zúfalé čakanie na kilometrovník. Je to skutočne strašný šport. Už nepomáhajú rozhovory, obzeranie zadkov, hľadanie krásnych žien v dave, nič… Je to len pohľad zafixovaný do zeme na monotónne, mechanicky sa mihajúce spičky topánok. Klop klop klop. Kolená dvíham hádam 10cm nad zem. Letmý pohľad ukazuje občerstvovačku, takto blízko cieľa som ju už nečakal. Celé telo kňučí po niečom sladkom, títo však majú iba vodu. Všetko zachraňuje malý tanierik s kôpkou cukrových kociek, na ktoré sa divoko vrhám a kradnem pár kusov. Sú mojou záchranou. Ani nie tak preto, že telu chýba energia, no skôr preto, že pri ich žuvaní sa človek na 30 sekúnd nesústredí na neskutočnú bolesť neexistujúcich dolných končatín. Dovolím si tvrdiť, že keby táto stanica nebola tam, kde je, tak to hádam ani nedám 🙂
Konečne Hlavná… Posledný kilometer. Šialené davy ľudí. Od začiatku som mal romantickú predstavu, ako vplávam do toho virvaru s piesňou na perách a širokým úsmevom a so zdvihnutými rukami a ľahkým krokom si dobehnem po vavrínový veniec. Realita je prozaickejšia – šúcham nohami o zem a po prvýkrát za celý pretek prosím sparinga, aby spomalil. Posledná polhodina sa ustálila na výkone cca 8:00 na kilák, viac to už nepôjde. V dave mám desiatky kamarátov, divoko povzbudzujú, zatiaľ čo ja sa zmôžem len na zopár sílených úsmevov. Atmosféra ale bičuje, meliem bedrovými kĺbmi a odkrajujem poslednú stovku metrov. Samotný cieľ je sklamaním, žiadne ohňostroje, alebo cieľové pásky, iba prostá čiara na zemi. Vôbec si ju v tej agónii nevšímam a meliem ďalej, so zarputilosťou zombíka. Sparing ma ukľudňuje: „Heeej, už nemusíš, it’s done…“
Naďalej platí, že nenávidím beh. Je tu ale jedna malá zmena. V skutočnosti to nie je 400m hranica, nad ktorou je všetko too much. Ja to mám teraz niekde okolo 15km. Čokoľvek nad tým je pre mňa čisté trápenie. Ale tých 21km máme hlboko pod 3 hodiny, 2:44 a nejaké drobné. Na absolútne netrénovaného bežca mi to príde úplne úžasné. Tieto čísla symbolizujú víťazstvo ducha nad telom, kde sila odhodlania predčí akékoľvek predsudky o tom, ako dlho sa človek na niečo také musí pripravovať. Verte mi, dáte to skoro všetci. Iba niektorí ale budú mať guráž na to, aby to skúsili. Nečaká vás nič, iba pot, pľuzgiere, krv, bolesť, svalová horúčka, Paralen, L-Lyzín a Perskindol. Blbosť, však?
Ten šialený nával emócií po skončení, to sa nedá opísať. Človeku sa chce smiať a zároveň mu tečú slzy dojatia po tvári. Niečo som dnes pochopil – ľudia behajú, pretože drogy ničia životy a sú nelegálne. Tak si našli náhradu 🙂 Spomínal som už, že som sa snáď nikdy necítil taký šťastný?
Autor: Martin Guľa
