Ako ma živí šport

Jakub Smoliga – jeden zo zakladateľov a spolumajiteľ vydavateľstva Sportmedia, s.r.o., ktoré vydáva športové a náučné časopisy a ďalšie bookazíny.

Jakub, si absolventom GLS v Bardejove a Pedagogickej fakulty UK v Bratislave, odboru špeciálna pedagogika. Ako to, že všetky časopisy sú o športe, s výnimkou jedného? Ako si sa k tomu vlastne dostal?

Vrátim sa trošku v čase. Šesť rokov som pracoval ako špeciálny pedagóg v Bratislave a práca ma neskutočne bavila. Všetko, čo som robil, som sa snažil robiť najlepšie, ako som vedel. Keď sa na to dnes spätne pozriem, istým spôsobom bolo celé moje posôbenie v našom školstve nad moje očakávania. Doteraz som v kontakte s niektorými svojimi žiakmi, ktorých som vyprevádzal do života, i keď to mali všetko komplikovanejšie, keďže išlo o špeciálnu základnú školu. Zo školstva som ale zmizol, pretože celý školský systém nie je v poriadku. Uvedomil som si, že ho nezmením a len by som bojoval s veternými mlynmi. Následne som robil v reklamnej brandži ako kreatívec, vymýšľal som „rádio & TV spoty“. Prelomovým bol rok 2007, keď som sa s kamošom Robom vybral windsurfovať do Talianska. Keďže sme cestovali cez noc, nonstop sme niečo rozoberali. Tam sme v podstate založili vydavateľstvo Sportmedia s jednoduchou myšlienkou —> nebudeme si predsa kupovať nemecké surfové časopisy, keď si môžeme spraviť vlastný časák. Nemali sme veľké plány, v podstate na začiatku išlo iba o časopis Windsurfer a rátali sme s tým, že keď ho budeme vydávať popri našich zamestnaniach, budeme mať lacnejší nákup surfového hardwaru + budeme veľa cestovať. 

Časová slučka —> rok 2016 —> dnes na našom trhu máme šesť printových magazínov + weby + organizujeme veľký bicyklový festival… a nemám už takmer žiaden čas na surfovanie 🙂

Dá sa teda povedať, že dnes ťa živí šport?

Dá sa to tak povedať, ale ak to môžem upresniť, živí ma predaj magazínov a biznis okolo toho. Primárne sa vo vydavateľstve venujeme trendom zameraným na aktívny a zdravý životný štýl, do ktorých patrí behanie, horská cyklistika, fitness, surfing atď.

SPORTMEDIA vstúpila na trh v roku 2008. Máte šesť úspešných titulov na slovenskom a českom trhu, kde a ako prichádzajú nápady?

Momentálne je to už hra postavená na hľadaní dier na trhu, čisté kalkulovanie, investovanie a ochota ísť do rizík, bez ktorých by ale neboli výhry.

Čo považuješ v podnikaní za najdôležitejšie?

Je veľmi dôležité ísť si svoje a za svojimi snami, s tým vedomím vstávať a padať, vstávať a padať. Ak sa do niečoho pustíš, v prvom rade ťa to musí baviť a musíš sa tomu vedieť obetovať aj na úkor vlastného pohodlia. A prirodzene, musí za tým byť aj dobrý nápad. Pozor, určite to ale nestačí, bez šťastia, sebaodhodlania, pokory, trpezlivosti a pozitívneho myslenia sa všetky plány môžu rozpadnúť ako domček z kariet.

Aj sám športuješ?

Áno, ak mám trošku voľného času a vonku fúka, utekám na vodu jazdiť windsurfing, väčšinou na Nojzidlerské jazero v Rakúsku. Ak som niekde, kde sú vlny a nefúka, jazdím tam na SUP-ečku (Stand Up Paddle), prípadne klasický surf. Posledné mesiace aj celkom intenzívne behám.

Ktoré dni, mesiace v roku sú pracovne najťažšie a naopak?

Najhektickejšia je asi jeseň, je to vo vydavateľstvách klasické obdobie podpisovania nových kontraktov k spoluprácam + vymýšľanie nových projektov + určite je to aj o tom, že človek už cíti vyčerpanie po celom roku. A aj preto sa v decembri sťahujem za teplom a vlnami na príkaz môjho vnútorného psychiatra, teda môjho druhého ja.

Kde a pri čom si najviac odpočinieš?

Jednoznačne najviac pri windsurfingu. Vždy, keď niekde jazdím, absolútne vypínam a užívam si to.  Všetky stresy, starosti a neduhy nechávam utopené v jazere, oceáne či mori. Posledné mesiace som ale prišiel na chuť aj behaniu. Ak človek prebehne prvých najťažších 2,5 km, následne sa dostáva do stavu ala Forrest Gump. Vtedy ja osobne vypínam hlavu, a ak nastavím dýchanie, potom už len bežím.

Som skromný človek, ale kto ťa učil na gymku telesnú? Pamätáš si ešte na niečo z tohto obdobia?

Nikdy nezabudnem! Telesnú výchovu ma učil učitelis pán Stankovič, ktorý si to so mnou musel poriadne užiť, asi ako všetci učitelia, ktorí sa so mnou počas štyroch rokov na gymnáziu stretli v triede alebo na chodbe. Na telocvik sa pamätám, nič ma nebavilo, len futbal v telocvični, všetko ostatné bolo istým spôsobom utrpenie, či už behanie vonku, cvičenie alebo basketbal. Paradoxne ale práve pán Stankovič to so mnou vždy vedel, prístup postavený na vtipoch, srande, ale aj cvičení… a už aj bolo po hodine. A ešte tam bol pán Kica… a poviem, toho som uznával! Ten totiž v tých rokoch 1993-97 počuval Jamiroquai, a to mi na to stačilo 🙂

Pekné na živote je to, že ako sa meníme, tak sa menia aj naše pohľady na svet, názory či prístup k veci. Až s odstupom rokov ľutujem, ako som sa správal a aký som mal prístup k učeniu. Napríklad, mal som  štyri roky šancu naučiť sa francúzsky jazyk, a úplne som sa na to vykašlal. Je rok 2016 a ja si za ten jazyk a učenie platím nie malé peniaze. Ak by som sa mohol vrátiť v

čase a opäť by som sa objavil na gymnáziu ako prváčik, nastavil by som sa na model prístupu: Study Hard – Play Hard. Mám pocit, že ja som fungoval iba s prístupom Play Hard… a nič iné. Čiže na prvom mieste bol skateboarding, snowboarding a „ruka hore“. Na druhej strane ale často premýšľam aj nad tým, že ak by som nebol taký, aký som bol – tvrdohlavá osobnosť, divoká antilopa, ktorá prišla z Afriky a nedala sa skrotiť a udupať systémom, nebol by som tam, kde som.

Prečo si myslíš, že je dôležité, aby ľudia robili to, čo ich baví?

Ide o to, že v dnešnom svete je, žiaľ, celý náš život primárne o práci (3/4 života), aby človek prežil, mal na cestovanie, uživil rodinu a plnil si svoje sny a potreby. A ak človek nezdedí alebo nevyhrá nejaké milióny, prípadne ak nežije ako nejaký Hare Krišňák zo vzduchu a vody s plastickým úsmevom, musí pracovať. Problém je, že ak práca človeka nebaví, odnesie si to celý jeho život, okolie a možno aj zdravie. Ľudia by mali robiť to, čo ich baví, robiť to najlepšie, ako vedia. Niekedy možno aj zatnúť zuby, aby si to následne aj parádne užili, lebo nikdy nevieme, či tu budeme aj zajtra. Work Hard – Play Hard!… nič inééé…

Aký je tvoj recept na naplnený alebo zmysluplný život?

Pozitívne myslenie – v akejkoľvek situácii + zdravie + učiť sa každý deň na svojich chybách + mať okolo seba priateľov, rodinu, blízkych.

Ďakujem za rozhovor.

                                                                                           Ján Stankovič