V dostihoch, vo formulkách, v ženských a juvenilných športoch všeobecne dlhodobo nie som doma, ako tvrdý skeptik slovenského /aj/ futbalu musím ale povedať, že včera v Lubline išli tí naši vtáci vskutku pozoruhodne. A tentoraz nielen pre tú klasickú excesívnu jarmočnú tintu pod kožou.
Pravdou je, že poľská omladina občas vykazovala techniku z kopačiek miestnej Javorina Malcov, že Wrabel v bráne Orlice predčil na mokrej tráve aj pohyby Braňa Mojseja v bardejovskom štúdiu u Milana, že stelárny Bartosz Kapustka doslova a abnormálne neexistoval, NIČ to ale nemení na tom, že Slovač v 4-1-4-1 kopala jednu parádnu, ofenzívnu, exkluzívne futbalovú modernu.
Na Chovana sa už hodinu po mači pýtal sám Conte, Škriniar okrem komédie pri žltej pôsobil istejšie ako otrava kravatára od Amslica, hbitý Rusnák predviedol reklamu na pružiny v členkoch, Mihalik zas na “bicykel” minimálne trikrát väčší ako ten čo jazdil pred štyroma rokmi CR7 – už len ho zefektívniť. Bero pozabúdal v Turecku všetky kľučky doprava a polovicu z tých čo vedel doľava, ostali mu ale tri ďalšie vzácne zbrane – rýchlosť, prehnané ego a líderšip. A ešte Hapal. Nenápadný Hapal. Že sakra že skvělý, český, zlatý ručičky. A hlavne nožičky. Ešte tak zabudnúť, že to všetko premietali na farmárskej Markíze a poviem kuaže všetko ozaj dobré…
Zdravo som sa vyspal a z nočných snov vám po škrtnutí nejakej tej zabudnutej erotiky poviem jedno. Od r.2002 som sa prvýkrát prichytil pri dume, že tým mladým budem v pondelok proti anglíkom asi naozaj fandiť …
Ja Judáš
