„Chcem kráčať proti prúdu dnešnej doby. Verím v Boha, snažím sa žiť podľa jeho prikázaní a tak chcem ovplyvňovať svoje okolie…“ Futbalový srdciar z Bardejovskej Novej Vsi, bývalý reprezentant slovenskej futbalovej reprezentácie juniorov i seniorov. Šesť otázok kladieme Mariánovi Kurtymu.
Začínal si v BSC Bardejov, prezraď nám niečo o svojich prvých krokoch…
Moje prvé futbalové kroky boli v mojej rodnej Bardejovskej Novej Vsi. Boli sme generácia pobláznená futbalom, denne 40 detí na ihrisku. Futbal v Bardejovskej Nove Vsi vtedy prežíval najkrajšie a najúspešnejšie roky – A – družstvo postúpilo do druhej národnej ligy, skupina východ. Na futbal chodilo veľa ľudí a o futbale sa rozprávalo na každom kroku, eufória, aká ovplyvní nie jedného chlapca. Mal som šťastie na futbalové pobláznené spoločenstvá. V BNV mi vštepili lásku k futbalu, naučili ma milovať ho celým svojim srdcom a urobiť maximum, aby Nová Ves vyhrala. Futbalová eufória ma sprevádzala po celú moju krátku futbalovú kariéru. Ako žiačik piateho ročníka som prestúpil do športovej triedy na 4.ZŠ a mal som zvýšený počet hodín telesnej výchovy. V triede nás bolo toľko, že bolo potrebné pristavať nový pavilón pre futbalistov a volejbalistky, keďže dievčatá hrali volejbal. V BSC Bardejov to bolo profesionálnejšie, v športových triedach sme boli vedení trénermi k základným herným činnostiam jednotlivca, teda k technike; po obede bol tréning prepojený na ranný tréning, bol herný, viac futbalu a hier. V BNV a BJ som bol vedený odborníkmi, ktorí ma vedeli naučiť to, čo som v danom veku potreboval, za čo im patrí veľká vďaka. V BSC sa hrala prvá liga, opäť veľa ľudí a eufória na každom kroku. To nás spájalo dokopy, boli sme futbalová partia, ktorá vždy ťahala spolu, či sme robili to alebo hento, a tak sme zažili kopec zážitkov a srandy.
Rok 2001 a prestup do Ružomberka, neskôr do Banskej Bystrice. Čo ti tam futbal dal, čo vzal?
Takto dobre podkutý po futbalovej stránke som prestupoval do Ružomberka, kde tiež vládla futbalová eufória. Ružomberok skončil na treťom mieste v tabuľke, čo mu zaručilo pohár UEFA (dnes už európsku ligu). Vo veľkej konkurencii starých mazákov som sa nestratil a dobre pripravený futbalovou školou v BNV a BJ som naskočil do profesionálneho kolotoča. V Ružomberku som prežil najúspešnejšie roky môjho futbalového života, hral som pravidelne prvú ligu v základnej zostave, dostal som sa do reprezentácie a zažil futbal na najvyššej možnej úrovni. Som vďačný za túto skúsenosť, lebo som prežil za ten krátky čas všetko, čo sa pri futbale dá zažiť- úspech, slávu, peniaze, pohodový život, záujem zahraničných klubov, no aj sklamanie, urážky, podrážanie nôh, ohováranie a všetky tie veci, čo sa píšu v bulvároch pri „veľkých“ hviezdach našej planéty.
Mládežnícka repre Slovenska do 19 a 20 rokov, gól proti Nórsku na ME 2002 U19. Jeden štart za slovenské Áčko v USA proti Kolumbii 0:0. Pospomínaš?
Podobne ako v Ružomberku, aj v reprezentácii som zažíval futbalovú pohodu – s tým rozdielom, že v reprezentácii sme zažívali úspech za úspechom. Zvládnutá kvalifikácia na ME U19, tretie miesto na ME U19, MS U20, kde sme vo štvrťfinále po predĺžení vypadli s Brazíliou (neskorším majstrom šampionátu), štart za národný tím keď som mal dvadsať. Boli to krásne roky futbalového života.
Fotografia: Jaroslav Šivec
Čo bola tvoja najsilnejšia futbalová zbraň?
Moja najsilnejšia futbalová zbraň? Bol som eufóriou nabitý a žil som svoj futbalový sen, dokázal som poblázniť mojich spoluhráčov tak, že sme hrali so srdcom, a to je tá najsilnejšia futbalová zbraň, lebo len vtedy bojujete do poslednej chvíle o úspešný výsledok.
Ako si bojoval a nakoniec sa nútene vyrovnal so zranením, končiacim predčasne tvoju kariéru?
Spomínal som, že som zažil krátku úspešnú kariéru. V tejto dobre sa rozbiehajúcej kariére ma pribrzdilo zranenie platničky, na ktoré sa prišlo vďaka „odborníkovi“ doktorovi v klube Ružomberka až po dvoch rokoch. Platnička už bola taká zničená a deformovaná, že mi žiadne procedúry (a verte mi, že ich nebolo málo) nepomohli, a tak som s vrcholovým futbalom musel skončiť. Pravdu povediac nevyrovnal som sa s tým a ani nevyrovnám, stratil som to, čo som najviac miloval, to, čomu som podriaďoval všetko (aspoň som si to myslel – dnes by som sa staral o seba lepšie), stratil som to, čo ma napĺňalo a robilo šťastným. Samozrejme, myslím tým len futbalový profesionálny život.
Čo by si na súčasnom futbale zmenil?
Na samotnej hre by som nemenil nič, je rýchla, dynamická, napínavá a je to hra dnešnej generácie. Futbal sa vyvíja, a to je pre futbalovú rodinu len a len dobre, že stále sa máme načo tešiť. Futbal bude stále napredovať a prichádzať s novými a novými trendmi. Jednu vec by som predsa len zmenil – prehnané peniaze vo vrcholovom futbale. Futbal je najkrajšia hra na svete, ale toľké peniaze si nezaslúži; sú dôležitejšie sféry života, kde by boli prospešnejšie.
A nakoniec sa chcem poďakovať Pánu Bohu, že som popri futbale prežil a prežívam krásne chvíle. Spoznal som veľa ľudí, s ktorými udržiavam kontakty dodnes, pri futbale som spoznal kamaráta na život a na smrť i lásku môjho života. Futbal ma naučil zodpovednosti, poriadku. Naučil ma vážiť si ľudí, naučil ma hodnotám života…
Ďakujeme za rozhovor, Marián.
