V sobotu uplynulo už 35 rokov odvtedy, čo tento svet opustil Anthony Colin Bruce Chapman.
Tento originálny mysliteľ, self-made man, inžinier so vzácnou intuíciou, skrátka génius priniesol do formuly 1 niekoľko inovácií, ktoré sa v kráľovskej disciplíne používajú dodnes a s trochou preháňania by sa dalo povedať, že stále určujú tvar dnešných monopostov.
Inžinier a podnikateľ
Colin Chapman zomrel vo svojom dome v Ketteringham Hall v Norfolku v noci z 15. na 16. decembra 1982 vo veku 54 rokov. V stredu pätnásteho sa ešte zúčastnil zasadania FISA a večer si odskočil na džezový koncert svojho priateľa. O to väčší bol šok po oznámení jeho smrti. Jeho odchodom akoby skončila éra technickej vynaliezavosti a inovácií, ktorými zásoboval svet motoršportu po viac ako dve desaťročia. Väčšina jeho nápadov bola súvisela so znížením hmotnosti, neskôr sa zameriaval na to, aby jeho autá čo najlepšie držali na vozovke. Na to, aby sa veľkými písmenami zapísal do histórie motoršportu by pokojne stačil aj jeho prvý prevratný nápad, ktorý sa mu podarilo zrealizovať. Reč je o monoposte Lotus 25, ktorý mnohí považujú za prvý, v ktorom sa objavil monokok. Vtedy bol ešte hliníkový, ale jeho princíp pretrval dodnes.
Tento Londýnčan bol v prvom rade skvelým inžinierom. Veľmi inovatívnym a premýšľavým. Zároveň bol aj cieľavedomým a úspešným podnikateľom. Ale čo je najdôležitejšie, vedel motivovať ľudí. Niekedy stačilo, aby svojho zamestnanca chytil okolo ramien a ten bol schopný pre neho pracovať hoci aj do noci. Bol to jeden z hlavných kľúčov jeho úspechu. Pritom len málokto poznal jeho pravú osobnosť. Pred ľuďmi bol skôr uzavretý a mnohí, ktorí ho poznali lepšie, tvrdili, že jeho jediným skutočným priateľom bol Jim Clark. Zväčša bol k bežným ľuďom prívetivý, dokonca sa zdalo, že vie rozpoznať ich skutočné vnútorné pocity. Bolo to však len akési brnenie, do ktorého sa uzatváral, keď sa chcel uchrániť pred ľuďmi, alebo udalosťami, ktoré neboli podľa jeho očakávania.
Bol zosobnením cieľavedomého a úspešného podnikateľa. To mu umožňovalo riadiť podniky, ktoré stáli za jeho schopnosťou neustálych inovácii v oblasti strojárstva. Dôvera a úprimnosť bolo to, čo mu zaručovalo úspechy v obchodoch. Svojej ríši ale vládol silnou rukou. Potešenie z úspechov uvoľňoval skôr v krátkych výbuchoch radosti.
Inovácia
Keď začnete študovať materiály o Colinovi Chapmanovi, zakaždým narazíte na slovo inovácia. Práve to najlepšie vystihuje jeho podstatu. Jeho pozoruhodný talent nespočíval vo vymýšľaní nových vecí. Tým, čím sa odlišoval od ostatných, bola jeho schopnosť riešiť problémy z nadhľadu, ignorujúc obmedzenia vtedajších poznatkov a zároveň hľadajúc spôsob, ako zjednodušiť konštrukciu, či znížiť jej hmotnosť. Ak mu niečo v tom nesedelo, nečakal, kým problém vyrieši niekto iný. Dokázal ho rozdrobiť na drobné kúsky a postupne krok za krokom nájsť jeho riešenie. Tento prístup sa snažil vštepovať aj svojím spolupracovníkom. Chcel, aby jeho inžinieri sami nachádzali riešenia problémov.
Keď študoval na univerzite počas druhej svetovej vojny, spravil si pilotné skúšky. V rámci nich absolvoval aj štúdium leteckej techniky. Málokto o ňom ale tuší, že univerzitu v roku 1949 dokončil v obore pozemného staviteľstva a nie strojárstva, ako by sa dalo predpokladať. Toto zameranie mu neskôr pomohlo ešte viac rozvinúť jeho schopnosť vidieť veci v širších súvislostiach. Stavebný inžinier musí pri návrhoch projektov počítať s vlastnou tiažou použitých materiálov, zatiaľ čo strojný inžinier pri návrhoch automobilu v polovici minulého storočia nemusel tieto veci brať do úvahy. Možno práve tam niekde možno badať začiatky Chapmanovej snahy robiť svoje konštrukcie neustále jednoduchšie a ľahšie.
Šiltovka ako poznávacie znamenie
Lietanie ostalo jeho celoživotnou vášňou. Po škole bol krátku dobu aj leteckým dôstojníkom v RAF. Niečo si odniesol aj z tejto krátkej kariéry. Jeden podnikateľ raz spomínal, že Colin Chapman bol jediným človekom, ktorý ho kedy vyhodil z kancelárie. Na zlyhanie, či už skutočné, alebo zmýšľané, reagoval veľmi zbrklo, jeho jazyk bol vtedy podobný rozkazom veliaceho dôstojníka.
Ako sa mu postupne začalo dariť v podnikaní, zlepšovali sa aj jeho zručnosti v osobnej prezentácii. Jeden z jeho inžinierov Bill Milliken spomína, že sprvu sa o svoj vzhľad vôbec nestaral. Keď sa prvý krát stretli na obede v roku 1956, nosil dlhý špinavý kabát. Jeho kancelária bola taká malá, že pri rokovaniach si nemali ani kam sadnúť. Na okruh nosil svoje šťastné tartanové tričko a nohavice z bavlneného kepru.
Keď sa mu začalo dariť, začal nosiť elegantné jednoradové obleky a decentné kravaty, občas doplnené svetrom s výstrihom do V, vďaka
omu dokázal ľahšie presvedčiť potenciálnych investorov, aby vložili peniaze do jeho podniku. Neskôr pribudla k jeho imidžu rybárska šiltovka, ktorú vždy vyhodil do vzduchu, keď jeho jazdec prechádzal víťazne cieľom. V rokoch najväčšej slávy ako jeden z prvých tímových šéfov začal nosiť oblečenie vo farbách sponzorov, ale tradičná šiltovka nemohla chýbať ani vtedy.
Učiť sa, učiť sa, učiť sa
Čo je dôležité, počas svojej takmer tridsaťročnej kariéry nikdy nestratil svoj hlad po vedomostiach. Keď sa zaujímal o nové technológie, konštrukcie, či materiály, vždy zachádzal pri ich štúdiu do hĺbky. „Bol absolútnym majstrom pri nasávaní nových vedomostí“, spomína jeho blízky spolupracovník Tony Rudd. „Raz sme chceli nahradiť hliníkové súčiastky niečím ľahším. Colin sa kdesi dozvedel o sklenených vláknach. Prečítal si všetky knihy s touto tematikou, ktoré našiel.“
Podobné to bolo aj pri riešení iných problémov. Dokonca aj jeho otec spomínal, že túžba po poznaní bola uňho evidentná už v rannom veku. A to ešte skôr, ako sa naučil čítať. „Colin mal zbierku kariet s lietadlami. Nahlas som mu čítal podrobnosti z každej karty. Po niekoľkých dňoch vedel povedať všetky technické informácie, údaje o výkone, históriu a vždy bez jedinej chybičky.“
Táto obdivuhodná pamäť z neho spravila impozantného diskutéra. Svoje argumenty si vždy starostlivo zoradil. Tým svoj náprotivok veľmi ľahko uvádzal do pochýb, a ak sa ich názory nezhodovali, veľmi rýchlo ho dokázal presvedčiť bez toho, aby si to druhá strana vôbec uvedomila. Ak sa tak predsa len stalo, vedel veľmi rýchlo zmeniť tému, aby jeho súper zabudol na svoje námietky. Dotyčný zrazu po stretnutí s Chapmanom zistil, že súhlasil s niečím, čo pôvodne vôbec nemal v pláne. Ale aj na to dokázal nájsť recept ďalší Londýnčanov dlhoročný spolupracovník Keith Duckworth: „Stačilo mu povedať áno Colin, počul som tvoje argumenty, ale potrebujem o nich popremýšľať. Svoj názor ti poviem ráno.“
Tieto jeho diskutérske schopnosti úzko súviseli s jeho logickou, zvedavou a zároveň náročnou mysľou. Snažil sa všetkému porozumieť, ale svoje nápady zároveň testoval v diskusii. Takto hľadal hranice svojho riešenia a určoval kritické faktory, ktoré bolo potrebné prekonať pri úspešnom riešení problému. Tento svoj vedecký prístup s úspechom uplatňoval všade, či už sa jednalo o autá, lode, lietadlá, továrne, pracovné vzťahy, mzdové štruktúry, hypotéky, pomery nákladov a ziskov, alebo aj na pretekárske stratégie. Snažil sa tak vyhnúť tomu, aby robil nejaké kompromisy.
Manažér
Ťažké začiatky v prvých rokoch podnikania spravili z Colina Chapmana šikovného a tvrdého obchodníka. Jeho výhodou bolo, že bol zároveň vývojovým mozgom a riaditeľom celej firmy. Veľmi dobre tak mohol posudzovať veci po technickej, ale aj finančnej stránke. V dôsledku toho bol schopný financovať svoje projekty, ktoré by sa bežnému manažérovi zdali až príliš rizikové. On im ale veril. Bez toho by pravdepodobne nikdy nevznikli jeho slávne konštrukcie ako typ 72, nikto by nezaplatil vývoj Lotusov 78 a 79, alebo jeho poslednej konštrukcie 88. Ešte pred smrťou dokázal zrealizovať svoju myšlienku aktívneho zavesenia, ktoré malo zabezpečiť, aby boli jeho autá vpredu aj po zákaze monopostov s prísavným efektom.
Ruku v ruke s financovaním svojich aktivít bola spojená jeho ďalšia skvelá schopnosť presvedčiť potenciálnych sponzorov, aby mu poskytli svoje peniaze. Jeho presvedčivosť bola priam legendárna. Hovorilo sa o ňom, že svojím šarmom vie dokonca očariť aj vtáky na stromoch. Vedel sa v vcítiť do povahy osoby, od ktorej niečo potreboval. Všetkých analyzoval a katalogizoval. Pri každom potom používal inú techniku manipulácie. Vždy hovoril, že nerozumie financiám. Napriek tomu sa mu podarilo získať milióny na financovanie tímu Lotus. Niektorí dokonca vedeli o tom, že Colin Chapman ich manipuluje, ale zakaždým podľahli jeho šarmu.
Touto svojou empatiou vedel veľmi ľahko dostať z ľudí aj to, o čom ani sami neboli presvedčení, že sú schopní vykonať. Existuje veľa príkladov, keď ľudia, ktorí s ním spolupracovali, po prechode do iných firiem už nikdy nedosiahli také výsledky, ako tomu bolo, keď pracovali v Lotuse.
Obrat
Ako spomína Tony Rudd, po smrti Jima Clarka sa Colin Chapman stal ešte uzavretejším, pričom bol oveľa tvrdší a cynickejší. Bol oveľa viac netrpezlivý a netolerantný voči všetkému a každému o kom si myslel, že s ním len stráca čas. Na druhej strane sa stal viac márnivým. Pri cestách začal spávať len v tých najlepších hoteloch, chodil len do Michelinovských reštaurácií. Potvrdil to aj tímový manažér Peter Warr, ktorý dodal, že sa to ešte zhoršilo, keď spoznal Johna DeLoreana a Davida Thiema, ktorí mu ukázali, ako si užiť svoje peniaze.
Z letiska ho vtedy začala voziť k okruhu čiernozlatá helikoptéra, na heliporte už čakal čiernozlatý Lotus, ktorý ho priviezol až do boxov. Tu sa zdržiaval čoraz menej. Prichádzal až okolo jedenástej predpoludním, aby sa aspoň trochu zoznámil s problémami a rozdal prácu mechanikom. Štvrťhodinu po skončení tréningu už bol späť vo svojom päťhviezdičkovom hoteli.
Konštruktér Ralph Bellamy tiež spomína na obdobie, keď už nemal toľko príležitostí na komunikáciu s Chapmanom. Predtým našli spoločné riešenie pri jazde autom, ale hlavne pri presunoch súkromným lietadlom. V oblakoch sme mávali porady, pri ktorých nás nikto nerušil. Práve vlastné lietadlo mu poskytlo istú mieru súkromia, ktorú nemal pri komerčných letoch. Potvrdil to aj jeden z jeho jazdcov Dan Gurney: „keď sme lietali verejnou dopravou, písal si Colin Chapman poznámky. Ale vždy ich písal takým malým písmom, aby mu ich náhodou niekto neprečítal cez rameno“.
Na šikmej ploche
Existuje však aj iná, temná stránka osobnosti Colina Chapmana. Namiesto inšpiratívneho inžiniera ostáva pre niektorých podvodníkom, klamárom a narkomanom. Aby stíhal vysoké pracovné tempo, začal ešte v 50. rokoch užívať barbituráty a amfetamíny, čo bolo v tej dobe vcelku bežné. Horšie je, že si na tieto látky vytvoril závislosť a nikdy ich neprestal užívať. Pravdepodobne ony vo veľkej miere môžu za to, že tento svet opustil relatívne mladý.
Chapmanova schopnosť inovovať bola po jeho smrti niekoľkokrát spochybňovaná. Jeho kritici tvrdili, že len kopíroval nápady svojich konkurentov a vlastne nevymyslel nič nového. Je pravdou, že množstvo zlepšení, ktoré aplikoval na svoje autá bolo predtým známych v iných odvetviach priemyslu. Nikoho pred ním však nenapadlo skúsiť niečo také použiť aj na štyroch kolesách.
Stretnutie s Johnom DeLoreanom a Davidom Thiemom sa mu takmer stalo osudným. Od mreží väzenia ho podľa všetkého uchránil len infarkt na konci roka 1982. Všetko sa začalo štyri roky predtým, keď Colin Chapman spoznal amerického magnáta Johna DeLoreana, ktorý po odchode z General Motors založil vlastnú automobilku DMC. Jeho plánom bolo postaviť športové auto z nehrdzavejúcej ocele, ktoré sa malo vyrábať v severoírskom Dunmurry. Továreň mal postaviť Renault, ktorý v nej mal zároveň vyrábať aj motory a celé to malo byť financované britskou vládou. Chapmanova spoločnosť Lotus Cars mala navrhnúť celé auto, ale všetko nakoniec skončilo veľkým škandálom, keď DMC nebolo schopné vydokladovať, kde sa použilo 10 miliónov £. Colin Chapman bol v čase súdu už po smrti, faktom ale ostáva, že účtovník Lotusu Fred Bushell bol odsúdený a sudca sa údajne vyjadril, že ak by Chapman žil, hrozil by mu minimálne desaťročný trest. Dôvodom malo byť, že Angličan bol vyplácaný DeLoreanom prostredníctvom panamských fondov sídliacich vo Švajčiarsku. Hotovú dokumentáciu k autu nakoniec odkúpila Toyota, ktorá ho po úpravách predávala pod označením MR2.
Anglický Ferrari
Colin Chapman bol často pasovaný za anglického Enza Ferrariho a to nielen pre značku luxusnýxh automobilov, ktorú stvoril, ale aj pre charizmu, ktorá ho obklopovala. Začínal s pôžičkou vo výške 25 £ od svojej snúbenice. Peniaze na pretekanie si podobne ako Talian zarábal výrobou luxusných športových áut. Z nich najikonickejšie sú Seven, Elite a Elan. Jeho vášňou však boli preteky. Nielen formula 1, ale aj séria LeMans, či americké Indianapolis. Takto s úzkymi fúzikmi, jasne modrými očami, ale hlavne neodolateľným šarmom, sa vydal dobýjať svet motoršportu. Bez veľkých peňazí a bez skúseností. Ambiciózny, energický, poháňaný nezlomnou vôľou vedel inšpirovať mnohých, ktorí s ním spolupracovali na dosiahnutí veľkolepých úspechov. Spoliehal sa len na šťastie, improvizáciu a inováciu. S jeho monopostami sa nakoniec päť jazdcov stalo majstrami sveta F1, Lotus ešte za jeho života vyhral 72 veľkých cien a sedem titulov v Pohári konštruktérov. Ako prvý neamerický tím vyhral spolu s Jimom Clarkom legendárne preteky 500 míľ Indianapolis. Bol posledným šéfom tímu, ktorý v boxoch pracoval na svojich vlastných autách. Počas svojho života priniesol myšlienky, ktoré úplne predefinovali šport.
Raz v jednom rozhovore povedal, že by chcel pretekať tak dlho, ako jeho odveký súper Enzo Ferrari. Žiaľ nebolo mu to dopriate. Starý pán ho prežil o takmer šesť rokov a o ďalších šesť sezón neskôr skončil v F1 aj Chapmanov tím Lotus. Najlepšie jeho podstatu vystihol Graham Hill, ktorý u Colina Chapmana začínal v 50. rokoch ako mechanik a nakoniec si v roku 1968 na jeho monoposte vyjazdil svoj druhý titul majstra sveta. Ten v jednom z rozhovorov prezradil, že Chapmana denne napadlo dvadsať nových myšlienok. Polovica z nich putovala rovno do koša, päť sa vtedajšími technológiami nedalo vôbec zrealizovať, tri boli veľmi zaujímavé a jedna úplne šialená. Ale tá posledná bola geniálna.
Poznáte niekoho ďalšieho, kto dostal každý deň geniálny nápad?
