Tretia časť nášho rozprávania o vzostupe manchesterských The Reds po druhej svetovej vojne sa skončila práve vo chvíli, keď sa charterovému letu číslo 609 nepodarilo ani na tretí pokus odletieť z mníchovského letiska Riem. O tom, čo nasledovalo potom, si môžete prečítať práve teraz.
Minúty hrôzy
Po neúspešnom treťom pokuse lietadlo Ambassador prerazilo plot letiska a ľavým krídlom narazilo do rodinného domu, ktorý sa nachádzal vo vzdialenosti 300 metrov od konca dráhy. Krídlo a časť chvosta boli odtrhnuté a dom začal horieť. Kokpit narazil do stromu a pravá časť trupu skončila v drevenej garáži, v ktorej stál odstavený kamión naložený palivom a pneumatikami. Okamžite nastala explózia. Stopér Bill Foulkes si na nehodu spomínal vo svojej autobiografii United – Triumf a tragédia takto: „Lietadlo začalo poskakovať. Zrazu som zacítil tri obrovské údery a všetko sa začalo točiť. O sekundu neskôr som sedel stále v sedadle, ale s nohami v snehu.“
Nebojácny Harry
Na nehodu si pamätá aj brankár Harry Gregg: „Keď som sa prebral, začal som liezť hore. Našiel som dieru v trupe a vytackal sa von. Myslel som si, že som to prežil ako jediný.“ Prvého zbadal Berta Whalleya, šéftrénera, ktorý dostal letenku do Belehradu ako bonus za výchovu všetkých tých skvelých Busbyho detí. Gregg si v diaľke všimol päť utekajúcich ľudí: „Ale vtom som začul krik. Bol to pilot, ktorý držal v ruke malý hasiaci prístroj a kričal na mňa, aby som rýchlo utekal, lebo to vybuchne. Vtom som začul detský plač, ktorý ma priviedol späť do reality. Začal som kričať na utekajúcich ľudí, aby sa vrátili. Ale oni stále kričali na mňa, aby som ušiel. Počul som, ako to dieťa plače a cítil som zlosť, že utekali preč. Znova som začal kričať na ostatných: Vráťte sa, vy bastardi, sú tu ešte živí ľudia. Potom som vliezol späť do trupu a našiel to dieťa.“ Keď ho odložil do bezpečia, vrátil sa späť a vytiahol z horiacich trosiek aj jeho matku Veru Lukić, tehotnú manželku juhoslovanského veľvyslanca v Londýne Nebojša Bato Tomaševića.
Ďalší pomocník
Gregg pokračoval v rozprávaní: „Začal som hľadať Jackie Blanchflowera. Kričal som jeho meno. Blanch a ja sme boli priatelia, pretože sme spolu hrávali za Severné Írsko ešte ako 14-roční žiaci. Bol som zúfalý, lebo som ho nemohol nájsť.“ Medzitým Gregg našiel Bobbyho Charltona a Dennisa Violleta. Boli v bezvedomí stále pripútaní v sedačkách lietadla, ktoré vypadli z trupu. Myslel si, že sú mŕtvi, rovnako ako Roger Byrne, ktorý bol tiež ešte pripútaný k svojmu sedadlu. Aj tak ich schmatol a odtiahol ich sediac v kreslách preč od lietadla.
Aj Bill Foulkes si pamätal všetko pomerne podrobne: „Postavil som sa tak rýchlo, ako to len šlo a proste som bežal a bežal. Potom som sa otočil a zistil, že lietadlo nebude explodovať a tak som sa vrátil. V diaľke som videl horiacu chvostovú časť lietadla. Keď som bežal naspäť zbadal som Bobbyho Charltona a Dennisa Violleta nehybne ležiacich vo svojich sedadlách. Potom sa objavil Harry Gregg a snažili sme sa zistiť, čo by sme mohli urobiť, aby sme pomohli ostatným.“
Hrdina z Mníchova
Až potom Harry Gregg konečne objavil Jackieho Blanchflowera: „Keď som ho zbadal, zistil som, že Blancheho spodná časť pravej ruky bola takmer úplne oddelená. Bol to strašný pohľad.“ Keď Gregg vyťahoval z vraku Blanchflowera, pozrel sa smerom k Charltonovi a Violletovi. Vtedy zbadal, že sa obaja dokázali odopnúť a postaviť a uľavilo sa mu. „Potom som prešiel na druhú stranu a tam som zbadal Matta Busbyho. Mal len škrabanec za pravým uchom. Ale potom som si všimol, že má neprirodzene vytočenú nohu. Žiadne ďalšie zranenia nebolo vidno, tak som mu podoprel chrbát a šiel som vyťahovať ďalších ľudí.“
Za svoju odvahu dostal Gregg neskôr prezývku hrdina z Mníchova. Sám ju ale nenávidel: „Urobil som len to, čo bolo treba urobiť. Bez toho aby som o tom premýšľal. Žil som s tým, že ma nazývali hrdinom, ale ja nie som hrdina. Hrdinovia sú ľudia, ktorí robia odvážne veci s tým, že si uvedomujú dôsledky svojich činov. V ten deň som nemal ani tušenie, čo som robil“, povedal neskôr.
Bilancia nešťastného popoludnia sa začala spisovať až nasledujúci deň. Ale o tom až v nasledujúcej časti nášho rozprávania.
