Viete, ako spoznáte, že na vašu dcéru prišla puberta? Pristihnete ju pri zrkadle, ako horekuje nad tým, aká je strašne tučná, hoci má v páse toľko ako priemerné batoľa.
Na ten deň nikdy nezabudnem. Mala som nejakých 11-12 rokov. Bola som na súťaži v recitovaní a počas pauzy som hodila reč s jedným chlapcom v mojom veku. Už ani neviem, čo k tomu viedlo, no zrazu z jeho úst vyšla tá najhoršia veta: Si tučná. Povedal to chladne, no mňa okamžite zalial pot. Tučná! Ach nie!
Vždy ma desila predstava, že budem tučná. Asi preto, že väčšina žien v našej rodine má nadváhu. Tak som sa už v takom útlom veku pustila do pätnásť rokov trvajúceho boja s kilami a vlastnou sebadôverou. V pätnástich som bola presvedčená, že mám obrovský, nechutný zadok (v skutočnosti slabý odvar proti Beyoncé). Olej do ohňa ešte priliala dobre mienená, no maximálne zle načasovaná poznámka mojej (obéznej) príbuznej o tom, že ona v mojom veku vážila o päť kíl menej ako ja. A že ak si nedám pozor, budem raz ešte širšia ako je ona. Pomoc!
Popravde, nebola som tučná. Ani chudučká. Skôr niekde v strede. Problém bol v tom, že som najvyššia z rodiny. A hoci milá tetuška mala v mojom veku o päť kíl menej, mala aj o desať centimetrov nižšiu postavu. To mi vtedy nedošlo. Proste som bola presvedčená o tom, že som obrovská. Skúšala som všetky možné diéty a cvičebné programy, ktoré sa mi dostali pod ruku. So striedavým úspechom. Niektoré boli fajn, iné doslova smiešne. Ako ten nápad s „brušákmi“.
Bolo to asi dva mesiace pred stužkovou. Na školskej toalete som stretla jednu naozaj štíhlu spolužiačku, ako sa nešťastne obzerá v zrkadle. Na moju otázku, čo sa stalo, vyhŕkla: Som taká tučná! Vypleštila som na ňu oči. Tučná? Ty? (z profilu ju takmer nebolo vidno) Áno, kvílila spolužiačka. Veď sa pozri, aké mám obrovské brucho! Musím začať cvičiť brušáky! (mala zlé držanie tela, keby sa poriadne narovnala, tak ju už naozaj nezbadám z profilu) Hm, zamyslela som sa. Ak chce ONA cvičiť, tak ja proste MUSÍM! Začala som s päťdesiatimi brušákmi každý deň a pridávala som po desať, kým som nedošla takmer k dvom stovkám denne. Výsledok bol… na dve veci. Vlastne na tri, pretože som si kvalitne obila chrbát. A na stužkovú som si pre istotu kúpila sťahovaciu bielizeň.
Na prahu dospelosti som sa aspoň čiastočne vyliečila zo svojich komplexov. Pomohla mi k tomu jedna slečna, ktorá bola presne opačný extrém: naozaj OBROVSKÁ a nasúkaná v minisukni. Keď som videla tie stehienka, povedala som si, že na tom predsa nie som až tak zle… a na druhý deň som prišla do školy v krátkej sukni. Reakcie mojich spolužiakov boli nad očakávania pozitívne. Koľké prekvapenie!
Aj na vysokej škole a po nej som sa občas pristihla pri tom, že až príliš riešim, ako vyzerám. Mala som lepšie aj horšie obdobia, plné experimentovania s cvičením a hľadaním eldoráda v podobe krásnej, štíhlej postavy. Kým som bola so sebou konečne spokojná, mala som dvadsať šesť rokov. Práve včas, aby som pri prvom stretnutí oslnila svojho budúceho manžela.
Dnes viem, že som bola hlúpa. Už sa len smejem, keď sledujem dnešné slečny, o generáciu mladšie, no rovnako naivné, ako (ne)riešia svoje postavy. Tie štíhle, ktoré si koledujú o anorexiu, aj tie, čo majú pár (či viac párov) kíl navyše a obliekajú sa do ultra maličkých nohavíc. Neviem ako vám, no mne sa z pohľadu na prekysnutý muffin dvíha žalúdok. Nechutnejší je už len pohľad na zohnutého robotníka s montérkami na pol žrde, ktorému vidíte až…(doplňte svoj obľúbený výraz pre zadnú časť tela)
Časy a móda sa zmenili, no jedna vec ostala rovnaká. Ak chcete svojej pubertálnej, emocionálne nevyrovnanej dcére vyrobiť dlhoročné komplexy alebo rovno poruchu príjmu potravy, stačia vám na to dve slová: SI TUČNÁ!!!
