…na začiatku bola debata v našej redakcii o tom, či by ženy (ne)mali robiť bojové športy. Po chvíli premýšľania (a dlhých hodinách bez spánku) som sa rozhodla spracovať túto tému do malej série.
Pozrieme sa do dávnej i nedávnej minulosti na to, ako, kedy a prečo vznikol šport, ako športovali muži a ako ženy, a nakoniec sa dostaneme aj problematike boja v „nežnom“ podaní. Pohodlne sa usaďte, zavrite oči, zoberiem vás na výlet v stroji času. Dnešná zastávka: 50 000 rokov pred Kristom, kdekoľvek v Európe…
Časť prvá: o časoch, kedy sa športovalo aj bez športu
No dobre, otvorte oči, bude sa vám lepšie čítať.
Osamelý muž, odetý do zvieracích koží a s oštepom v ruke, prihodil na ohnisko pár drevených polienok, aby vzkriesil dotlievajúcu pahrebu. Nad jaskyňou práve svitalo. Muž vyšiel von. Zo svojho stanovišťa mal krásny výhľad na malebnú, človekom nepretvorenú krajinu. Malebnú, ale vražednú. Vrátil sa dnu a zavolal na svojich druhov, aby vstali a šli s ním. Svitol ďalší deň, ďalšia výzva pokoriť dravú zver a priniesť ženám a deťom mäso. Ďalšia príležitosť na adrenalínovú súťaž, ktorej hlavná cena bola viac než lákavá: prežitie.
Dnešným moderným adrenalínovým nadšencom sa predstava lovu na mamuta môže zdať celkom zábavná. Obávam sa, že našim prapredkom až taká vtipná nepripadala. Počas dlhých tisícročí doby kamennej (v období, ktoré sa dosť mätúco a neveľmi zrozumiteľne označuje ako matriarchát) žili ľudia v mimoriadne stresujúcom prostredí. Každodenná rutina spočívala v nebezpečnom zháňaní potravy. Predpokladá sa, že muži chystali pasce na zver, ktorú do nich potom nahnali (preto ich nazývame lovcami).
Ženy dohliadali na udržiavanie ohňa, starali sa o deti, v bezpečnejších časoch chodili zbierať miestne plodiny – ovocie, korienky, vajíčka (odborný terminus technicus na označenie tohto „povolania“ je zberač – takže toto je najstaršie ženské pracovné zaradenie). Sem – tam pri tom museli zahnať nejakého dravca, ktorý na nich striehol. Akože normálka. Po šichte v teréne sa celá tlupa opäť zišla v jaskyni, aby pokračovali v nevyhnutných činnostiach: kože z mamutov bolo potrebné spracovať na odevy a prikrývky, muži v zápale boja akiste polámali zopár oštepov. Na ďalší deň budú potrebovať nové…
Bolo by naivné domnievať sa, že naši akční pradedovia mali pri tom všetkom čas na šport. Lebo – položme si otázku: čo je to šport a čím sa líši od iných fyzických aktivít? Nuž, v prvom rade tým, že ho človek vykonáva len pre šport samotný. No na česť našich predkov musím dodať, že boli určite vo vynikajúcej kondícii (inak by ľudstvo dávno vymrelo, nemám pravdu?). A veľa „disciplín“, ktorým sa venovali počas boja o prežitie, sa stalo základom skutočných športov.
Páni lovci a aj dámy zberačky boli určite zdatní bežci. Cez prekážky (veď nemali atletický ovál, ale iba lesy a lúky), na kratšie i dlhšie trate (niekedy naháňali oni zver, inokedy zver ich). Lov bol, samozrejme, základom pre hod oštepom, vrh guľou (i keď praľudia si vystačili s kameňmi), neskôr aj pre lukostreľbu. Pri hľadaní ovocia sa dámy zaiste naučili rýchlo a svižne šplhať a pohyb po strome ako taký by sme bez nadsázky mohli nazvať gymnastikou. Nedokážem, samozrejme, odhadnúť, ako by uspeli proti dnešným atlétom, no proti nehostinnej krajine uspeli na výbornú. Inak by ste teraz nečítali tieto riadky.
(Na tomto mieste prosím o odpustenie všetkých fundovanejších odborníkov na paleolit.) Pravekých „športových disciplín“ muselo byť oveľa viac, vrátane tých siláckych. Iste uznáte, že preniesť uloveného mamuta do jaskyne asi dalo zabrať. Ľudia doby kamennej mali pohybu vyše hlavy. Zrejme často aj takého, o aký veľmi nestáli – potýčka s hladným medveďom asi nebola žiadna sranda.
Kým bol každodenný život plný nástrah, šport ako taký vlastne nebol potrebný. Až keď sa „moderný“ človek presťahoval z jaskyne do prvých miest, vypočul prvotné volanie po aktivite a našiel si čas na zábavnú a prospešnú kratochvíľu: šport. Ale o tom nabudúce…
