Matt Busby bol opäť na začiatku. Rovnako ako v roku 1945, musel znova začať budovať tím, ktorý mal povstať z popola mníchovskej tragédie, aby sa stal najlepším tímom. Najskôr ale bolo treba so cťou dokončiť rozbehnutú sezónu.
Gunners vs. Reds
Nikto netušil, že zápas Manchester United s Arsenalom 1. februára 1958 bude posledným na britskej pôde, v ktorom Busby Babes nastúpia v kompletnom zložení. V čase nehody boli United v ligovej tabuľke na treťom mieste s bilanciou 15-6-7 a šesťbodovou stratou na prvý Wolverhampton Wanderers.
Arsenal bol od 30. rokov minulého storočia posledným tímom, ktorý vyhral tri ligové tituly v rade. Aj preto boli Gunners odhodlaní zastaviť The Reds pri ceste za majstrovským hattrickom. Bol to jeden z najvzrušujúcejších zápasov v histórii oboch klubov. V prestrelke si nakoniec z Highbury odniesli víťazstvo 5:4 Busbyho mladé hviezdy. Stále tak udržiavali pri živote svoj sen o treťom po sebe nasledujúcom ligovom titule.
Ako ďalej?
Už na druhý deň po nehode sa začalo špekulovať, že Manchester United nedokončí sezónu, pretože bez Busbyho a Edwardsa, ktorí ležali s ťažkými zraneniami v nemocnici, majitelia nebudú schopní obnoviť svoj tím. Všetko sa vyjasnilo, keď prezident klubu Harold Hardman, vydal vyhlásenie, ktoré okolitý svet zobral na vedomie so zmesou nedôvery a obdivu: „Aj keď to znamená, že sme ťažko porazení, budeme pokračovať v programe tohtoročnej sezóny. Máme zodpovednosť voči verejnosti a splníme si svoju povinnosť hrať futbal.“
Vedenie nového tímu prirodzene prebral Busbyho asistent Jimmy Murphy. Ten do Belehradu neletel, pretože s reprezentáciou Walesu, ktorú trénoval, ho v tom čase čakal v Cardiffe kvalifikačný zápas o postup na majstrovstvá sveta. Rýchlo sa pustil do organizovania hráčov, ktorých mal k dispozícii. Využil hlavne rezervy v podobe hráčov z juniorského mužstva, ktorí však boli hlboko ovplyvnení tragédiou. Ian Greaves zistil, že má nastúpiť v obrane na mieste mŕtveho kapitána Rogera Byrneho: „Spomínam si, že šatňa bola veľmi tichá. Nemohol som dostať Rogera z mojej mysle. Všetko sa zmenilo, až keď som si obliekol dres.“
United Will Go On
Ostatné kluby ponúkli tiež svoju pomoc. FC Liverpool a Nottingham Forest boli prvé dva tímy, ktoré kontaktovali United s otázkou, čím by im mohli pomôcť. Futbalová asociácia zrušila pravidlo, podľa ktorého ak niektorý hráč nastúpil za jeden klub, nemohol v FA Cupe nastúpiť za iný. Takto sa do tímu dostal Stan Crowther, ktorého United kúpili z Aston Villy.
Trinásť dní po nehode odohrali červení emocionálne vypätý zápas, prvý po katastrofe. Titulok United Will Go On… na oficiálnom programe stretnutia nenechal nikoho na pochybách, že červení sa nevzdávajú. So štyrmi debutantmi v červenom drese a Harrym Greggom v bráne United porazili v 5. kole FA Cupu Sheffield Wednesday 3:0. Dva góly dal vtedy dvadsaťročný Shay Brennan, tretí pridal Alex Dawson, ktorý mal len sedemnásť.
Stan Crowther nastúpil na zápas len hodinu po podpise novej zmluvy. Nechcel odísť z Aston Villy, ale manažér Eric Houghton ho prehovoril, aby sa išli pozrieť na zápas FA Cupu na Old Trafford. Na štadióne mu povedal, že by mal United pomôcť. Stan mu odvetil, že si nepriniesol žiadnu výstroj. „Neboj sa, kopačky mám v taške“, odvetil mu manažér Aston Villy…
O dva dni, keď Dawson oslavoval svoje osemnáste narodeniny, zomrel v mníchovskej nemocnici Duncan Edwards. Na všetkých to doľahlo. Bolo to, ako keby sa nehoda stala znova. United stratili svoju najväčšiu hviezdu.
Dokončiť so cťou
Napriek tomu, že Jimmy Murphy telefonicky konzultoval taktiku s Busbym, mladé mužstvo ešte nedosahovalo úroveň tých najlepších v lige. Dokázalo získať už len sedem bodov, keď United vyhrali len v jedinom zo štrnástich zostávajúcich zápasov a prepadli sa na konečné deviate miesto v tabuľke. Medzitým sa Matt Busby vrátil do Manchesteru. Bol piatok 18. Apríla 1958, 71 dní po nehode. Domov cestoval vlakom a trajektom…
Ale v FA Cup, na rozdiel od ligy, písali The Reds iný príbeh. Tak ako dnes, aj vtedy sa v ňom dokázali presadiť mužstvá, na ktoré by racionálne zmýšľajúci človek nevsadil ani deravý groš. United to v ňom dotiahli až do finále, ktoré sa konalo šestnásť dní po Busbyho príchode na ostrovy.
Ten sa za veľkých ovácií objavil v Londýne, keď s barlami dokrivkal až na trénerskú lavičku. Mužstvo ale viedol Murphy. V zostave nastúpili štyria účastníci mníchovskej tragédie (Gregg, Foulkes, Charlton a Violett) v dresoch, na ktorých bol zobrazený Fénix vstávajúci z popola. Pohár z Wembley si ale nakoniec po výhre 2:0 odniesli hráči Boltonu Wanderers. Napriek tomu Bobby Charlton postrehol niečo zvláštne, čo malo zmeniť budúcnosť klubu. „Fanúšikovia nás oslavovali aj po prehre. Akoby nikdy ani nepremýšľali o podpore niekoho iného. V minulosti to ale zvykli robiť. Teraz som videl u našich fanúšikov trochu viac vášne. Chceli, aby bol Manchester United najlepší, a očakávali, že budeme najlepší. A tak pokračovali s nami ďalej.“
Veľký príbeh United, ktorý sa s hrdosťou postavil osudu, sa stal inšpiratívnym nielen pre fanúšikov, ale aj pre hráčov. Viac si o tom môžete prečítať v ďalšej časti nášho seriálu.
