Päť dní po prehratom finále FA Cupu United porazili na Old Trafford AC Miláno 2:1 v semifinále Pohára európskych majstrov. V odvete ale prehrali 4:0 a vypadli. Európsky sen sa skončil.
UEFA napriek tomu zaslala list anglickej Futbalovej asociácii s ponukou, ktorá hovorila, že The Reds môžu nastúpiť popri majstrovskom Wolverhamptone v ďalšom ročníku Pohára európskych majstrov. Mala to byť pocta hráčom a činovníkom, ktorí prišli o život v Mníchove. FA ale ponuku UEFA nakoniec odmietla.
Pomocná ruka z Madridu
Aj keď Matt Busby pred rokom odmietol ponuku Santiaga Bernabéua, vzniklo medzi nimi priateľstvo založené hlavne na rešpekte k práci toho druhého. Podľa Bernabéuových vlastných slov: „Busby bol nielen najodvážnejší, ale najväčší muž, akého som kedy vo futbale stretol“. Real Madrid obhájil v roku 1958 Pohár európskych majstrov. Trofej chcel venovať Červeným diablom na Old Trafford, United to ale odmietli. Neostalo však len pri tejto symbolickej podpore. Bernabéu ponúkol červeným pre sezónu 1958/59 na hosťovanie svojho najlepšieho hráča Alfreda di Stefana. Anglický futbalový zväz s tým ale nesúhlasil.
Real sa nevzdával a snažil sa pomáhať rôznymi spôsobmi. Nechali vyrobiť pamätnú vlajku s menami mŕtvych z Mníchova a zisk z predaja bol venovaný anglickému klubu. Zraneným hráčom a pozostalým rodinám ponúkli zdarma pobyt v luxusnom zariadení v Madride. Uskutočnili sa aj priateľské charitatívne zápasy medzi oboma klubmi (posledný v septembri 1961). Real si pritom v tom čase nechával od ostatných za jeden priateľský zápas vyplácať štartovné 12 000 £.
Život ide ďalej
Osudy tých, čo prežili, boli rôzne. Harry Gregg je stále považovaný za jedného z najlepších brankárov v histórii klubu a to napriek tomu, že s The Reds žiadnu trofej nezískal (finále FA Cupu v roku 1963 neodohral kvôli zraneniu, neskôr nebol z rovnakých príčin členom zostavy United v majstrovských sezónach 1964/65 a 1966/67). Albert Scanlon sa úplne uzdravil a bol späť v akcii na začiatku nasledujúcej sezóny, v ktorej odohral všetky zápasy a strelil 16 gólov.
Bill Foulkes prebral kapitánsku pásku po mŕtvom Rogerovi Byrneovi. Klubu ostal verný až do konca svojej kariéry v roku 1970. S nehodou sa ale vyrovnával ťažko. Uvedomoval si, že mal šťastie v nešťastí, ale ešte v roku 1963, keď United vyhrali FA Cup, psychicky stále trpel: „Veľa som schudol, nemohol som jesť, nemohol som spať, stratil som kondíciu a formu. Mal som toho naozaj dosť.“
Jeho problémy sa skončili až po výhre v Pohári európskych majstrov desať rokov po katastrofe: „Až táto trofej mi pomohla povzniesť sa nad tú nehodu.“ V tom čase boli v mužstve spolu s Bobbym Charltonom jedinými hráčmi, ktorí prežili haváriu lietadla v Mníchove.
Dennis Viollet sa v sezóne 1959/60 stal kapitánom po Billovi Foulkesovi. Bola to jeho najlepšia sezóna, keď strelil 32 gólov v 36 zápasoch a vytvoril klubový rekord. Dodnes je na piatej priečke v klubovom poradí strelcov United. V januári 1962 ho Busby predal za 25 000 £ do Stoke City. Ray Wood odohral za United už len jediný zápas a o rok neskôr bol ako prvý z pôvodného tímu predaný do Huddersfield Town. Kenny Morgans odohral za červených tri sezóny. Už nikdy sa ale nedostal do pôvodnej formy: „Vrátil som sa príliš skoro“, povedal neskôr. „Začal som hrať asi mesiac po havárii. Nebol som ešte poriadne doliečený. Za normálnych okolností by som nastúpil až od novej sezóny. Ale United nemal hráčov. Všetci útočníci zahynuli.“ V roku 1961 bol na vlastnú žiadosť predaný do rodného Swansea.
Kombinácia tragédie a romantiky po katastrofe pomohla prilákať do mužstva nových hráčov. Matt Busby mohol opäť začať budovať tím, s ktorým by si splnil svoj veľký sen. O jeho naplnení si prečítate v ďalšej časti.
