V posledný februárový pondelok pred šesťdesiatimi rokmi sa motorizmus vďaka Juanovi Manuelovi Fangiovi dostal na prvé stránky novín. A nielen tam.
Nebolo to však vďaka jazdeckým schopnostiam El Maestra, ako novinári zvykli prezývať päťnásobného majstra sveta formuly 1. O tom, čo sa vtedy v kubánskej metropole stalo, bude druhá časť našej spomienky na prvého velikána F1.
Večera, ktorá sa nekonala
Juan Manuel Fangio bol na rozdiel od väčšiny pilotov ubytovaný v tichom hoteli Lincoln. Zo svojej izby sa pred deviatou vybral výťahom na večeru. V rušnej hale ho už čakal argentínsky priemyselník Alejandro de Tomaso, športový manažér Maserati Marcelo Giambertone, Fangiov inžinier pre preteky, mechanik talianskeho tímu a Carlos Gonzales z reklamnej agentúry. Keď z neho Argentínčan vystúpil, prišiel k nemu muž v koženom plášti, ktorý ako sa ukázalo, naňho čakal tiež. Po tom, ako si overil, že sa skutočne jedná o majstra sveta, priložil k Fangiovi samopal a zdvorilo mu povedal, že musí ísť s ním.
Ten muž sa volal Oscar Lucer Moya. Sám zorganizoval tím deviatich únoscov, v ktorom bola aj jeho manželka. Spolu s ním čakali na Argentínčana vo vstupnej hale hotela dvaja muži a ďalší boli vonku pripravení v autách. Fangia únoscovia odviezli do malej predmestskej vily v časti Vedado a ešte počas cesty mu vysvetlili svoje ideály dôvody jeho únosu. Predstavili sa ako členovia Hnutia 26. júla, na čele ktorého stál istý Fidel Castro. Ten viedol povstalcov, ktorí bojovali s vládnymi jednotkami prezidenta Fulgencia Batistu v provincii Oriente. Snahou mladíkov bolo dosiahnuť zrušenie veľkej ceny a vyvolať tak medzinárodný tlak na prezidentský režim.
Preteky bez hlavnej hviezdy
Únoscom zámer dokonale vyšiel. Po tom, ako informovali prítomných zahraničných novinárov o úspešnom únose šampióna, sa správy o ich počine dostali na titulné stránky novín v Amerike, aj v Európe. Spravodajské agentúry vysvetľovali dôvody únosu s poukázaním a politický režim na Kube sa tak dostal do povedomia ľudí v najväčších metropolách sveta. Juan Manuel Fangio bol navyše aktuálnym majstrom sveta, ktorý mal množstvo fanúšikov, takže režim prezidenta Fulgencia Batistu nemohol pri jeho neúčasti na pondelkových pretekoch ani pomyslieť na to, že by nejakým spôsobom mohol zamlčať jeho únos.
Veľká cena sa napriek absentujúcej hlavnej hviezde v pondelok popoludní uskutočnila. Bola však prerušená po tragickej nehode domáceho jazdca Garcia Cifuentesa na Ferrari v piatom kole, pri ktorej zahynulo sedem divákov a 40 bolo zranených. Za víťaza bol vyhlásený Stirling Moss. Ešte predtým v tréningoch prišiel o život ďalší jazdec Diego Veguillas, ktorý také šťastie ako jeho krajan nemal a zahynul v plameňoch svojho monopostu. Tieto tragické udalosti posledného februárového víkendu sa ale nakoniec nedostali na titulky novín. Všetko zatienila udalosť, ktorá sa odohrávala mimo okruh.
Pohodlie u únoscov
Únoscovia po takmer dvadsiatich siedmich hodinách nechali majstra sveta na okraji Havany, pričom zatelefonovali na argentínske veľvyslanectvo, aby si ho krajania prišli vyzdvihnúť. Vybratý bol dom argentínskeho vojenského atašé, ktorý sa nachádzal v bytovom bloku, vzdialenom päť kilometrov od ambasády. Veľvyslanec sa zaručil, že všetko prebehne bez policajného dohľadu, aby bola zaručená bezpečnosť únoscov.
Fangio neskôr povedal, že únoscovia s ním zaobchádzali veľmi dobre a so všetkou úctou. Od majiteľky domu, v ktorom strávil noc aj deň, dostal večeru, o ktorú z pochopiteľných dôvodov prišiel v hoteli. Pre United Press neskôr prezradil: „Nechali mi súkromie, aj keď si myslím, že vonku ma niekto strážil. Spal som od polnoci do ôsmej ráno. Keď som sa zobudil, dostal som do postele kávu a neskôr aj kompletné raňajky. Ponúkli mi aj prenosné rádio, v ktorom vysielali prenos z veľkej ceny, ale odložil som ho, pretože som mal trochu sentimentálnu náladu. Nechcel som to počúvať, pretože som cítil nostalgiu za stratenými pretekmi. Neskôr mi prišli povedať, že došlo k nehode, tak som šiel do jednej z miestností, kde bola televízia, v ktorej som mohol vidieť túto hroznú udalosť.“
Čestný člen revolúcie
Komplimentu od únoscov sa dočkal aj Fangio, keď o ňom povedali, že sa správal veľmi šarmantne a dôstojne. Prostredníctvom majstra sveta odovzdali veľvyslancovi list, v ktorom sa ospravedlnili za spôsobené komplikácie a Argentínčana v ňom nazvali čestným členom revolúcie. Ten dokonca ostal na Kube ešte niekoľko dní a sľúbil, že ak dostane pozvánku, zúčastní sa aj ďalšieho ročníka Veľkej ceny Kuby. Ako sa neskôr ukázalo, naplno sa uňho rozvinul Štokholmský syndróm. Ním psychológovia označujú stav obetí únosu, ktoré po prepustení začnú sympatizovať so svojimi únoscami.
Sám jazdec Maserati k tomu povedal: „Ak to, čo povstalci urobili, malo dobré dôvody, tak to ako Argentínčan schvaľujem“. O pár dní neskôr už rozprával o svojich zážitkoch v New Yorku v televíznej show Eda Sullivana, za čo dostal honorár 1000 $. Neodpustil si v nej ani drobnú iróniu, keď poznamenal, že na to, aby bol pozvaný musel byť unesený, keďže predtým mu na to nestačilo ani päť titulov majstra sveta formuly 1…
Len ďalšie dobrodružstvo
Osudy účastníkov únosu boli rôzne. Juan Manuel Fangio, ktorý sa o politiku nikdy príliš nestaral, odmietol identifikovať svojich únoscov, pričom iba tlmočil ich vysvetlenie, že únos je aktom politického vyhlásenia. Žiadne obvinenia proti nim, ani proti ich konaniu nikdy nevzniesli ani samotní zástupcovia Argentínskeho veľvyslanectva. Svoj únos, pri ktorom sa nechtiac zaplietol do jedného z najslávnejších politických zápasov 20. storočia nikdy nezveličoval a podľa jeho vlastných slov to bolo len jedno z ďalších dobrodružstiev v jeho kariére.
Únos samotný nespôsobil Batistov pád, ale prezidentov neúspech pri hľadaní únoscov vyslal signál kubánskej verejnosti. Jeho moc v krajine už nebola nespochybniteľná. Veľká cena Kuby v nasledujúcom roku bola zrušená, keďže po prezidentovom úteku z krajiny Fidel Castro v januári v roku 1959 so svojím hnutím úspešne zavŕšili štátny prevrat a nová vláda mala úplne iné starosti, ako organizáciu pretekov. Tie sa na ostrov slobody, ako nový režim nazval Kubu, vrátili o rok neskôr. Veľká cena sa uskutočnila na vojenskom letisku základne Columbia a Stirlingovi Mossovi sa podarilo obhájiť svoje kubánske víťazstvo. Potom sa však ostrovný štát následkom studenej vojny dostal do čiastočnej medzinárodnej izolácie a žiadne ďalšie motoristické preteky sa na Kube už nikdy neuskutočnili.
Smrť a sláva
Fidel Castro rok a pol po únose, keď už stál na čele kubánskej vlády, poslal Fangiovi oficiálnu pozvánku na návštevu Kuby. Arnold Rodriguez, jeden z únoscov, ktorý bol v hale hotela Lincoln, sa po revolúcii stal ministrom obchodu a neskôr pracoval v oblasti zahraničného obchodu. Vďaka tomu sa s majstrom sveta mohol osobne stretnúť v Buenos Aires. Zomrel v Havane v roku 2011 vo veku 80 rokov.
Ale nie všetci mali také šťastie, ako Rodriguez. Dva mesiace po únose bol jeho organizátor Oscar Lucer Moya prezradený a zatknutý Batistovou tajnou políciou. Niekoľko týždňov bol mučený, aby vyzradil informácie o svojich súdruhoch a nakoniec bol popravený. Dnes je Oscar Lucer Moya hrdinom revolúcie a na jeho počesť je po ňom pomenovaná univerzita.
Fangio sa do Havany vrátil až v roku 1981 ako zástupca Mercedesu, pre ktorý v F1 získal dva tituly majstra sveta. Dôvodom jeho cesty bol podpis zmluvy o dodávke nákladných áut s trojcípou hviezdou pre kubánsku vládu. Fidel Castro vtedy dokonca prerušil rokovanie, aby sa mohol pozdraviť s mužom, ktorého nechal uniesť.
Dnes je pri vchode do hotela Lincoln umiestnená bronzová tabuľa popisujúca udalosti z roku 1958 s dovetkom, že únos bol dôležitým impulzom pre revolučné sily. K 80. narodeninám dostal Fangio množstvo pozdravov z celého sveta a vraj bol medzi nimi aj jeden podpísaný len troma slovami: Tvoji priatelia, únoscovia.
