Bola som v pokušení nazvať túto kapitolu „O zlodejoch, ktorí zachránili Olympiádu“, no nakoniec som sa rozhodla pre trocha jemnejší titul pre okolnosti, ktoré na konci 19. storočia vyústili do obnovenia najslávnejších hier všetkých čias.
Časť desiata: o Fénixovi, ktorý vstal z popola
V antike nebolo väčšieho športového sviatku ako Olympiáda. Po viac než tisíc rokoch táto udalosť zo dňa na deň zanikla ediktom cisára Teodosia (dávali ste pozor na minulých hodinách?). Trvalo ďalších tisíc rokov, kým si niekto vôbec spomenul na antickú kultúru a trocha ju oživil. Za zmienku stojí slávny sochár Michalangelo. Jeho diela boli bezpochyby inšpirované gréckym a rímskym umením.
No skutočný záujem o antiku začal až v devätnástom storočí. Na jeho začiatku bol anglický šľachtic lord Elgin, ktorý prišiel do Atén a vybrakoval (beztak poškodený) chrám bohyne Atény – Parthenón. Krásne mramory z jeho štítov nechal previesť do Anglicka, kde sú doteraz uložené. Po prevoze ich poriadne vyumývali, aby boli krásne bielučké a zbavili sa tých divných „šmúh“. Dnešní archeológovia už vedia, že tie „šmuhy“ boli zvyšky maľby. Grécke sochy totiž ani náhodou neboli biele, no vtedy by pomaľovaný mramor proste nebol „in“.
O sedemdesiat rokov neskôr sa objavil nemecký „archeológ“ H. Schliemann, ktorý na pobreží Turecka vykopal ruiny slávnej Tróje. Vlastne ju totálne rozryl a zničil (viac ako vtedy Odyseova partia) a tzv. Priamov poklad (vôbec nepochádza z obdobia Trójskej vojny) tajne odviezol do Nemecka. Po Tróji vybrakoval mesto Mykény, odkiaľ ukradol ďalšie zlaté poklady. Výpočet jeho „vykopávok“ je ešte dlhší, no pre naše rozprávanie to celom stačí.
Zrazu bola Európa fascinovaná zaniknutou slávou starého Grécka. Oprašovali sa diela starých autorov, učenci lúskali gréčtinu. Čoskoro sa do povedomia Európanov dostal aj pojem Olympiáda.
Popravde, nemohol byť na to lepší čas. Polovica devätnásteho storočia priniesla mnoho spoločenských zmien. Prakticky všetky európske krajiny si prešli menšími či väčšími revolúciami. Ľudia volali po národnom obrodení, po občianskych právach, slobode a sebarealizácii.
Zároveň sa v tomto období začali vytvárať rôzne športové spolky, na miestnej i národnej úrovni. Jednotlivé národy začali túžiť po vzájomnej spolupráci, po zjednotení pravidiel. Ako huby po daždi začali vznikať medzinárodné asociácie a federácie jednotlivých športov, ako aj prvé medzinárodné športové súťaže. Asi najstarším, doteraz veľmi slávnym turnajom sú tenisové majstrovstvá vo Wimbledone. Nasledovali medzinárodné preteky v plávaní a rýchlostnom korčuľovaní.
Samotnú obnovu Olympiádu inicioval francúzsky učenec P. de Coubertin. V roku 1894 usporiadal Kongres na obnovu olympijských hier. Zúčastnili sa ho delegáti niekoľkých desiatok športových asociácií, ktorí tento nápad nadšene podporili. Súbežne s odhlasovaním prvej Olympiády vznikol aj Medzinárodný olympijský výbor – organizácia, ktorá dodnes zastrešuje tieto hry. Už na kongrese sa dohodli aj základné pravidlá olympijského zápolenia: hry sa konajú raz za štyri roky, zakaždým v inom meste. Športy musia mať moderný charakter a všetci športovci sú si rovní.
Prvá moderná Olympiáda sa konala v roku 1896 v Aténach. Až o takmer tridsať rokov neskôr, v roku 1924 pribudli aj zimné olympijské hry, ktoré mali premiéru v Chamonix vo Francúzsku. Mimochodom, na tých úplne prvých letných hrách mohli súťažiť len muži – tak, ako tomu bolo aj v antike. No už počas druhých hier v roku 1900 v Paríži sa do zápolenia pridali aj ženy. Zatiaľ len v niekoľkých športoch, no bola to prvá lastovička moderného ponímania športu.
