Už sme takmer v cieli. Po smutnom rozprávaní o útrapách vojny sa dnes pozrieme na to, ako sa športovalo v druhej polovici dvadsiateho storočia.
Časť dvanásta: o dvoch princeznách a dvoch revolúciách
Február 1948. Rozvíjajúca sa povojnová demokracia v Československu dostala červenú. Doslovne. Na štyridsať rokov sa k moci dostala komunistická strana, úzko napojená na ústredné vedenie v Sovietskom zväze. Nie, nebudeme teraz politizovať. Čo sa stalo, to už nezmeníme. Pozrime sa radšej na to, čo to znamenalo pre vtedajší šport.
Obdobie socializmu športu prialo. Možno až príliš. V období „studenej vojny“ medzi východom a západom sa šport stal politickým nástrojom. Československí športovci nereprezentovali len svoju krajinu, no celý politický systém. Každá Olympiáda bola malá demonštrácia pokroku a rozvoja: kto získa viac medailí? Východný blok alebo ich západní rivali? Samozrejme, že reprezentovať socialistickú vlasť v kapitalistickom svete mohli len tí športovci, ktorí vyhovovali režimu, bez „kádrových škvŕn“. Bohužiaľ, často na úkor skutočného talentu.
Vzájomné porovnávanie malo svoj temný podtext: v prípade vojny chceli byť obe strany pripravené s trénovanou armádou a fyzicky zdatným obyvateľstvom. Aj u nás prišla do módy spartakiáda (i keď podobné spoločné cvičenia existovali už za prvej republiky, kedy ich organizovali Sokolské spolky). Staršie ročníky si iste pamätajú na náročné hodiny tréningu, ktoré vyvrcholili (pre tých najlepších) na Strahove v Prahe. Súčasťou učebných osnov bola nie len telesná, no i branná výchova. Pre istotu. Našťastie, poznatky z nej sme nemuseli využiť.
Strih. November 1989. Nežná revolúcia nežne vymenila vedenie vlády za demokratické. Už žiadne politické pravidlá na účasť v medzinárodných podujatiach. Stačilo splniť kvalifikačné podmienky. O pár rokov neskôr, po rozdelení Československa zažil náš národ veľký podraz, keď našu hokejovú reprezentáciu (totálne bezdôvodne) zaradili úplne na chvost medzinárodného rebríčka. Naša „zlatá hokejová generácia“ to však postupne vybojovala až na vrchol, kde sa – viac či menej úspešne – držíme stále.
V ére samostatnosti si naši pretekári museli nanovo vybudovať svoje meno a prestíž. No už na prvej olympiáde pod vlajkou Slovenska si naša krajina odniesla zlato zásluhou fenomenálneho Michala Martikána.
Ak ste (podobne ako ja) vyrastali v deväťdesiatych rokoch, istotne ste zažili éru najväčšej televíznej ženskej bojovej a športovej emancipácie. Mojimi pubertálnymi hrdinkami boli dve mocné princezné – bojovníčky. Najprv to bola koprodukčná (a trocha hororová) rozprávka o princeznej Fanthagiro. Dodnes je to vianočná klasika našej verejnoprávnej televízie, i keď, úprimne, jediné, čo ju spája s Vianocami, je fakt, že nové diely mali vždy premiéru na Vianoce. Neskôr naše obrazovky (a srdcia) ovládol seriál s antickou tematikou (točený na Novom Zélande) o bojovnej princeznej Xene. A budem úprimná: hoci Fanthagiro aj Xena boli akčné a pôsobili ako femme fatale aj so zbraňami v ruke a bezchybnými knokautmi svojich protivníkov, ja som si vďaka tejto taktike úspešne držala od tela všetkých potenciálnych nápadníkov.
A mimochodom, ideu akčnej mladej ženy propagovala aj najznámejšia dievčenská skupina tých čias – Spice Girls. Ich sláva síce netrvala dlho, ale „girl power“ sa stala fenoménom. Najštíhlejšia „korenička“ sa aj roky po rozpade skupiny udržuje medzi celebritami práve vďaka tomu, že už dve dekády stojí po boku známeho futbalistu.
Tak sme sa konečne dostali do súčasnosti. V poslednej časti nášho seriálu sa pozrieme na športové ideály dnešných dní.
