O tom, že Marián Hossa sa už v súťažnom zápase na korčule nepostaví, sa šepká už rok. Potom, ako vyplávali na povrch jeho alergické problémy s výstrojou, mu odborníci príliš veľa šancí na návrat nedávali.
Naši hokejoví fanúšikovia sa ale stále nádejali, že sa objaví nejaký zázračný liek, ktorý z tejto nepríjemnosti spraví len krátku epizódu v Mariánovom živote. Niet sa čo čudovať, veď tí istí verili, že naši hokejisti na práve skončených majstrovstvách sveta postúpia do štvrťfinále.
Očakávaný koniec
Nestalo sa ani jedno, ani druhé. Život je už raz taký. Senzáciechtiví novinári vyňuchali, že byt Mariána Hossu na brehu Michiganského jazera je na predaj a on tak musel s farbou von. Náš hokejista si síce mohol predĺžiť kariéru, ale do úvahy pripadala len pomoc kortikoidov v kombinácii so steroidmi. To by určite znamenalo, že by si týmto krokom ak nie skrátil druhú polovicu života, tak výrazne zdravotne skomplikoval. Prišlo rozhodnutie, o ktorom mnohí športovci hovoria, ako o jednom z najťažších. Aj keď v tomto prípade uľahčenom okolnosťami. Pred Mariánom sa teraz otvára nová životná etapa, v ktorej už hokej nebude hrať takú podstatnú úlohu, ako doteraz. Ale kto vie? Nikdy nehovor nikdy. Sám predsa povedal, že by ho lákalo funkcionárčiť v Chicagu. Záujem je obojstranný, ostáva už len vyriešiť, čo so zmluvou, ktorej koniec je ešte relatívne ďaleko.
Hviezdy v meste
S Mariánom som vyrastal na jednom sídlisku, dokonca jedno zo stoviek okien, ktoré som videl pri pohľade von, patrilo jeho detskej izbe. Trenčín sa na konci 80. rokov vo federálnej lige konečne začal drať nahor a hokej sa prirodzene stal najpopulárnejším športom v meste. Dovtedy bola trenčianska Dukla stále v tieni Jihlavy, vyhrávajúcej jeden československý titul za druhým. Podobne, ako na Vysočinu, aj do mesta na Váhu si vtedy hráči chodili odkrútiť dvojročnú povinnú vojenskú službu. Pod Matúšovým hradom však končili zväčša hráči druhého sledu. Prinášalo to zo sebou aj každoročnú obmenu takmer polovice kádra, takže výkony v jednotlivých sezónach boli ako na húsenkovej dráhe. Až potom sa niečo zmenilo a miestni funkcionári dokázali v Trenčíne vytvoriť na svoju dobu perfektné zázemie, ktoré dokázalo prilákať aj lepších hráčov. Skutočnou senzáciou bol však až príchod trojnásobného najlepšieho strelca ligy Vladimíra Růžičku v roku 1987. Štvrtý krát sa ním stal aj v Trenčíne a najmä vďaka nemu si červenožltí v roku 1989 prvýkrát zahrali finále československej ligy. Služobné byty boli roztrúsené po celom meste a tak nebol problém získať autogram, či už na lístku z firemného bločku Södertälje SK od Ota Haščáka, ktorý býval len o pár vchodov ďalej, či moju prvú podpisovú kartu od hráča NHL, ktorým bol Zdeno Cíger.
Malý Fero
To boli naše vzory, takže na ihriskách sme ako decká okrem futbalovej lopty naháňali s hokejkami aj tenisovú loptičku. Jedným z nás bol aj Marián Hossa. Zostavy sa menili v každom zápase podľa toho ako mal kto čas a chuť. Ihrisko, na ktorom som trávil najviac času, bolo bližšie ku škole, ale dnes už neexistuje. Nahradil ho nový športový areál aj s hokejbalovým ihriskom o akom sa nám vtedy ani nesnívalo. Občas sme si vyšli zmerať sily s chalanmi aj na iné ihriská v okolí. A minimálne raz som hral aj proti Mariánovi. Vtedy to bol jeden z nás tínedžerov a nikto netušil, kam to až dotiahne. Spomienky už pomaly vybledli, ale stále si pamätám ako mi kamarát povedal, že jeden z chalanov, ktorí hrali proti nám, je Ferov syn. Malý Fero, tak ho všetci volali. Jeho otec František Hossa, o ktorom je reč, bol na sklonku svojej dlhej kariéry stále oporou zadných radov Dukly Trenčín.
Zrodenie novej hviezdy
Roky bežali ďalej. Po revolúcii sme sa na tretí pokus dočkali federálneho titulu. Po ňom prichádzali ďalšie. Ale už len slovenské. Nostalgicky sme spomínali na zápasy, keď k nám chodila hrať Sparta, na prestrelky s Litvínovom, či Pardubice, v ktorých drese nám v prvom finále „ukradol“ titul Dominik Hašek. Navyše som odišiel študovať na univerzitu a cestu na štadión, či na ihrisko som nachádzal čoraz zriedkavejšie. Niekto mi síce spomenul, že malý Fero stále hráva aj hokejbal. Dokonca postavil okolo seba pár šikovných chalanov s ktorými sa prihlásili do mestskej hokejbalovej ligy. A vraj boli dobrí. Poslednou sezónou, v ktorej som ešte ako-tak stíhal pravidelne chodievať na zápasy Dukly, bol ročník 1996/97. Jaroslavovi Walterovi sa podarilo opäť poskladať tím, ktorý si poradil s každým súperom. Nad všetkými hráčmi vynikal jeden: bol to Marián Hossa (a to vtedy boli v tíme aj hráči ako Pavol Demitra, či Žigmund Pálffy). Rýchlosťou prevyšoval všetkých, v nohách mal doslova dynamit. Bolo jasné, že vo svojom home-towne sa dlho neohreje. A tak aj bolo. V ďalšej sezóne už ohuroval svojimi schopnosťami divákov v Kanade a USA.
Mimo svetiel reflektorov
Nebudem tu vymenúvať všetky trofeje, ktoré odvtedy získal, ani spomínať na góly ktorých bolo neúrekom. Či už v NHL, ale aj v reprezentácii. Určite ste ich stihli zaregistrovať v článkoch, ktorých bolo v posledných dňoch viac ako dosť. Za dve desiatky rokov som stretol mnoho hokejistov, ale na Mariánovi ma zaujalo, že stále ostal tým obyčajným skromným chalanom, ktorým bol aj vtedy, keď sa naháňal na sídlisku za loptičkou. Nemá hviezdne maniere, hoci ak by ich mal, len málokto by mu to asi zazlieval. Držal sa radšej v úzadí, mimo svetiel reflektorov. Trpezlivo rozdával svojim fanúšikom autogramy a neodmietal zapózovať ani na spoločnú fotografiu. Rovnako mu nerobilo problém pozdraviť aj čitateľov BROsport, hoci dovtedy o našej stránke vôbec nepočul. Ale sľúbil, že si ju určite pozrie. Či sa tak stalo, neviem.
Každopádne želáme Mariánovi v ďalšej kariére hlavne pevné zdravie. A už teraz sa tešíme na stretnutie na jubilejnom desiatom ročníku športovo-charitatívneho podujatia Hviezdy deťom, ktorého je Marián Hossa už roky ambasádorom.
PS: A Mariánove obľúbené bryndzové pirohy ? Ak budete náhodou jesť tie od firmy HOPE, tak nech si spomenú, že písmená HO znamenajú Hossa (má ich tak rád, že spolu s bratrancom vlastnia firmu, ktorá ich vyrába)
