Slovenský hokejový obranca, najvyšší hráč v NHL a tiež prvý slovenský hráč, ktorý ako kapitán mužstva získal Stanley cup. V slovenskej reprezentácii držiteľ dvoch strieborných medailí z MS 2000 a MS 2012. Zdeno Chára.
Ktorý bol najťažší moment vo vašom hokejovom živote?
Najťažšie momenty pre športovca sú podľa mňa zranenia. Vtedy sme ako športovci odstavení a nemôžeme robiť to, čo milujeme a k čomu nás to tak veľmi ťahá. Súťažiť, trénovať, zlepšovať sa, byť jednoducho súčasťou adrenalínu a súťaživosti, ktorá je spojená so športom a vecami s ním spoločnými. No a, samozrejme, pády a prehry, tie bolia najviac. Sklamania nebolia tak fyzicky ako mentálne.
Objavili ste v hokeji ako takom niečo sám, čo vás predtým žiaden z trénerov alebo ostatných ľudí, ktorí sa točia okolo hokeja, nenaučil?
Áno, hokej ma naučil veľmi veľa. Myslím, že to nie je iba o strieľaní gólov a tréningoch.
Je to aj o tom, ako sa človek správa mimo ľadu a štadiónov. Či nezabúda na komunity, charity detí atď. Takže všetko je na seba naviazané a treba pristupovať k veciam skromne, zdravo a s pokorou.
Ako by ste motivovali slovenskú mládež, aby bola ochotná obetovať hokeju takmer všetko?
Určite by som nehľadal cestu ako motivovať mládež tým, že budem poukazovať na lepší život, lebo budú mať slávu a peniaze. Skôr by som mládež viedol k športu všeobecne, lebo to je cesta, ako sa plnohodnotne rozvíjať. Naučia sa ovládať a pracovať nielen so svojím telom, ale aj psychikou. Ak budú mať radosť z toho, čo robia, tak je to už výhra. A ak sa v tom nájdu a budú pokračovať serióznejšie, tak je to cesta, ako vidieť svet, cestovať, spoznávať a byť inšpiráciou pre ďalšiu generáciu.
Osobne sa tiež snažím nájsť cesty, ako motivovať mládež tým, že s nimi komunikujem priamo formou rôznych prednášok alebo nepriamo, napr. cez môj instagram @Zeechara33, kde dávam rôzne posty zo športového, ale aj osobného života. Moje príspevky sú určené hlavne pre inšpiráciu a motivovanie.
Aký je váš vzťah k „výškovým“ športom, ako volejbal, basketbal?
Ako deti sme vyrastali so všetkými športmi. Či už tenis, futbal, basketbal,volejbal atď. Takže rád som hral aj basketbal a volejbal. Veľmi rád som sledoval NBA zápasy na DSF stanici a celú éru Chicago Bulls championships v 90-tych rokoch.
Vraví sa, že keď niekto vyhrá Stanley Cup, oslavuje celé mesto, ale keď dosiahne niekto úspech na majstrovstvách sveta či olympiáde, je za ním celý národ. V prípade Bostonu a Slovenska je to možno rovnaký počet ľudí. Čo bolo pre vás viac, keď ste zodvihli nad hlavu Stanley Cup alebo keď úspešne reprezentujete Slovensko?
Vyhrať trofeje alebo medaily sú krásne zážitky a na konci všetkého sú to práve tie momenty a spomienky, ktoré vám zostanú vo vás do konca života. Obe boli nádherné a nedá sa povedať, ktoré sú vzácnejšie, pretože si vážim, ako sme sa k nim dopracovali či už ako tím Boston Bruins alebo slovenská reprezentácia. Cením si všetky úspechy a som vďačný za ne.
Aký je rozdiel vo vašej príprave pred sezónou dnes a pred dvadsiatimi rokmi?
Hokej sa mení každým rokom. Príval mladých hráčov, ktorí dokážu hneď podávať výkony, nasadil latku veľmi vysoko pre všetkých, čo sú zainteresovaní do hokeja. Scouti musia už oveľa skôr hľadať talenty. Tréneri vymýšľajú čo najlepšie a najefektívnejšie systémy. Hráči sú čoraz rýchlejší, zručnejší a múdrejší. A je vidieť, že aj pravidlá boli upravené tak, aby sa hra zrýchlila.
Takže s touto modernizáciou musí kráčať aj hráč, ak chce zotrvať v lige. Pre mňa platí to isté, stále hľadať cesty, ako sa zlepšovať a udržiavať krok s týmto rýchlo napredujúcim trendom v hokeji. Tomu sa snažím podriaďovať skoro všetko, okrem rodiny.
Ďakujem pekne za rozhovor.
